Život je krutý ✔

2. kapitola-Prvý deň v škole

Matt

Nespokojne som sa pomrvil, keď zazvonil starý strýkov budík.
Chrbtom ruky som si pretrel oči, a potom som sa posadil.
Vozíček som si prisunul bližšie, a vysadol som na neho.

Vyšiel som do obývačky, a až zo spálne bolo počuť hlasné chrápanie.
Len som si povzdychol, a zamieril som do kúpeľne.

Umyl som si zuby, a krátko som si prečesal vlasy.
Prezliekol som sa do obyčajného bieleho trička, a modré rifle.
Podišiel som k dverám spálne tety a strýka, lebo za chvíľu už mám byť v škole.
Jemne zaklopem na dvere, a teta hneď prestane chrápať, a začujem kroky blížiace sa mojim smerom.
"Čo chceš?" spýtala sa otrávene.
"J-ja, však ste ma mali zaviesť do školy."
"Aha, no počkaj." povedala, a zabuchla za mnou dvere.

Za pár minút z nich vyšiel prezlečený strýko, a povedal : "Poď."

Za menej ako desať minút, zastavil pred peknou školou, a nebolo prekvapujúce, keď na parkovisku bolo veľmi veľa áut porshe.
Strýko mi zložil vozíček, a nadýchol som sa čerstvého vzduchu.
Hneď sa na mňa pozrelo niekoľko zvedavých pohľadov, a následne pokrčili nosom.
Už hneď vtedy som vedel, že to dopadne zle.

Strýko následne odišiel, a ja som si s tým musel poradiť sám.
Podišiel som k vchodu školy, a šikovne som tie dvere otvoril.
Hneď sa na mňa pozrel každý, kto na teh chodbe bol, a bolo to fakt veľa ľudí.
Pomaly som prechádzal chodbou, až ma zastavilo jedna blondína.
"Čo tu chce taký autista ako ty?" zasmiala sa spolu zo svojou partou.
Iba som sklonil hlavu, lebo som taký posera a nič iné ani neviem.
Ale bolo jasné, že si kvôli tomu zo mňa budú robiť srandu.
Akoby vysoká nebola sama o sebe ťažká.

Hľadal som učebňu číslo štyridsať, no nevedel som ju nájsť.
Spýtal som sa asi piatich ľudí, no každý ma doteraz ignoroval.
No čo, budem si musieť vystačiť sám.

Niekoľko minút po zvonení som tú učebňu našiel, a tak som opatrne vošiel. Zaujato sa na mňa profesorka pozrela, a rukou pokynula, nech sa postavím pred tabulu, teda viete ako to myslím...
"Tak, máme tu nového žiaka...ktorý sa nám dnes predstavý." zahlásila.
Hneď v prvej lavici sa na mňa uškŕňala tá blondína.
"Tak...ja sa volám Matt, som z Južnej Karolíny, a mám devätnásť." a ďalej som nevedel čo viac povedať, a tak mi profesorka pokynula, nech si sadnem do zadnej úplne poslednej lavice, čo mi vyhovovalo.
Šikovne som sa vyhupol na stoličku, a niektorý si priložili ruku na ústa, aby sa nerozosmiali.

Hodina ubehla rýchlo, a keďže som jeden z tých vzorných žiakov, tak som si získal dobré body u profesorky.

Pripravoval som sa na ďalšiu hodinu, keď vtom mi niekto zhodil všetky veci z lavice.
Pozrel som sa na útočníka, a bola to tá blondína z chodby.
"Ešte som sa nepredstavila ja." začala.
"Volám sa Melissa, no pre priateľov som Liss. Ty zostaneš pri Melissa.
Prajem krásny zvyšok dňa." povedala, a hrdo odpochodovala preč.

Konečne sa škola chýlila ku koncu, a tak som sa rozhodol naobedovať.
Zobral som si tácku, a vyčkal som radu.
Kuchárka mi nabrala rizoto, a pohľadom som hľadal voľné miesto.

Zamieril som do rohu, kde bol voľný stôl, no vtom som na sebe niečo pocítil.
Celý obsah tácky bol vykydnuý na mne.
Páchateľ sa začal smiať, a spolu s ním aj všetci ostatní v tejto jedálni.
Potom sa ten, čo mi to spravil postavil k Melisse, a zahájil operáciu mandlí.

Odišiel som čo najrýchlejšie sa to dalo, a zamieril som do kúpeľne.
Problém bol ten, že s vozíčkom sa mi tá ryža zmývala veľmi ťažko.
Unavene som si vzdychol, a rozhodil rukami.

Zmyl som, čo sa dalo a zavolal som strýkovi, nech po mňa príde.
Zatiaľ kým som čakal na parkovisku, tak sa za mnou zastavila Melissina skupinka, no bez nej.
"Teraz ti niečo povieme. Nehovor na ňu, nepozeraj sa na ňu, rob že neexistuješ. Ak sa ti prihovorí, tak si ju absolútne nevšímaj, a je tu možnosť, že prežiješ." povedala jedna z nich troch, a rýchlo odcupitali preč.

Za pár minút tu bol aj strýko z jeho fordom, a tak som opatrne nastúpil.
Strýko mi zložil vozíček, a späť si sadol za volant.

"Ako bolo?" spýtal sa po pár minútach jazdy.
"Nijako." odbil som ho, nech si hľadí svoje. Samozrejme, že keď ma dá do školy s nafúkanými deckami, tak budú k takému blbovi ako ja hnusný, aj keď to je asi slabé slovo.

Konečne sme boli "doma", a hneď som išiel do svojej izby.
S povzdychom som zabuchol dvere, a do ruky som zobral fotku mojej rodiny, a mňa. Boli sme tam taký šťastný.
Slzy sa mi zaliali očami, no nakoniec som ich potlačil.
Pristúpil som k oknu, a chytil som sa za parapetu, viete ktorú myslím.
Zaťal som zuby, a pomaly som sa vytiahol hore.
Usmial som sa nad tým, a poriadne som sa pridržal.
S úsmevom som sa pohol ďalej, a urobil som JEDEN KROK.
Naozaj sa mi to stalo!
Postúpil som ďalší, a išlo to.
No vtedy sa mi telo roztriaslo, a nekontrolovateľne som spasil na zem.
No ani to ma neodradilo od šťastia, že sa ešte môžem naučiť poriadne chodiť!
Doplazil som sa k posteli, a šikovne som sa na ňu vyhupol.
Do ruky som zobral tašku, a začal som sa pripravovať na ďalší deň školy.

Tak, aké sú z toho vaše pocity?
Zatiaľ papa😘😘