Život je krutý ✔

6. kapitola-Humusáci

Melissa

Vstala som na otravný budík, no myšlienka že je piatok ma donútila vstať.
Vošla som do obývačky, a v nej ako včera sedela mama s pohľadom na okne.
"Nech sa rozhodneš akokoľvek, stojím pri tebe." uistila som ju.
"Ďakujem, zlatíčko." usmiala sa.
"Už som sa rozhodla. Podám žiadosť o rozvod." povedala zo slzami na krajíčku. Chápavo som prikývla a objala ju okolo pliec.
"Prepáč mi to, zlatíčko. Ale inak sa to už nedá spraviť." povedala smutne.
"Povedala som, že stojím pri tebe nech sa rozhodneš akokoľvek." upokojila som ju.
Iba sa na mňa usmiala, a ja som sa odišla prezliecť.

Zdola bol znova počuť krik, tak som sa rozhodla že odídem zadným vchodom, nech sa neocitnem v trápnej situácii, takže našťastie že máme luxusný dom.

*****

Dobre sme sa bavili s dievčatami, keď vtom mi na livici pristál papierik.
Zvedavo som ho tvorila, a keď som uvidela čo sa tam píše, tak som si ruku priložila k ústam.
Štetka.
Zalapla som po dychu, a poobzerala som sa okolo seba.
Našla som Deana, ako sa spolu s ostatnými smial a pritom pozerali na mňa.
Anabel mi papierik vytrhla z ruky a zahodila ho do koša.
"To kto?" spýtala sa ma, a ja som ukázala na Deana a jeho partu.
Čo som mu doriti urobila?
Chcem už len kľud, a pokoj od všetkého. Už ma to naozaj unavuje, ale neviem ako sa z toho vyvliecť.

"Humusáci. Nevšímaj si ich." chytila ma jemne za ruky Anabel, a povzbudivo sa na mňa usmiala, a ja som sa cítila trochu lepšie.

Úsmev som jej opätovala, a vtedy zazvonilo na koniec hodiny.
Odišli sme spolu s ostatnými dievčatami na chodbu, a začali sme sa rozprávať ako vždy.
Práve okolo nás prechádzal autista, a ja som si nejak musela tú zlosť vybiť.
Prešla som k nemu, a veci na ďalšiu hodinu som mu zhodila na zem.
Chlapci vykríkli hlasné "ouuuu", a ja som sa musela uškrnúť.
Autista sa na mňa škaredo pozrel, a rýchlo si pozbieral veci.
Ticho okolo mňa prešiel, a ja som sa na neho pozerala ako odchádza.

Dievčatá sa na ňom spolu so mnou smiali, ale ja som mala zlý pocit, taký som ešte nikdy nemala.

Doma som si hodila tašku k topánkam, a unavene som si naliala pomarančový sirup.
Prekvapilo ma, keď pri schodoch boli nechystané kufre, ktoré boli pravdepodobne otcove.
Vtom zišiel po schodoch, a bol pre mňa šok, keď som uvidela jeho červené oči, a kruhy pod nimi.
Sklopila som zrak, keď sa pozrel na mňa a smutne sa usmial.
"Vyzerá to tak, že je koniec." predniesol smutne.
"Asi hej." šepla som.
"Ak chceš, tak ma budeš môcť navštevovať. Budem bývať..." no nedopovedal, lebo som mu skočila do reči : "Mna to nezaujíma. Už len choď." povedala som pomedzi zaťaté zuby.
On si len vzdychol, a kufre ťahal za sebou až k dverám, ktoré za sebou zabuchol.
Znova som cítila ten čudný, zlý pocit, no pokrútila som hlavou aby som ho zaznala.
Odpila som si z toho sirupu, a vybrala som sa do izby.

Matt

Nehorázne ma tá nafúkaná krava hnevala, no nenechal som sa vytočiť.
Bol som si istý, že všetkým to pekne natriem keď znova začnem chodiť.
Už ma to všetko proste strašne unavovalo.
Ako vždy som sa sa zaprel o paraperu okna, a vytiahol som sa von.
Tentoraz bez opory som podišiel k dverám, až do chodby kde som sa chytil steny.
Pomalými krokmi som išiel do kuchyne, a znova sa mi na tvári pohrával úsmev.

Zaprel som sa o linku, a až vtedy som si naozaj uvedomil, že som sa omnoho zlepšil. Už naozaj chodím!
Bol som šťastný, že sa mi to podarilo a ignoroval som strýka, ktorý bol aj tak zahľadený do telky.

Vrátil som sa späť do izby, a normálne som sa posadil na posteľ, a ani mi to nedalo tak veľa námahy.

V tej chvíli som vedel, že všetko sa mení k lepšiemu a ja konečne budem šťastný.

Ahojte!
Chem vám povedať, že odchádzam na exkurziu do Viedne, takže kapitola nebude tak týždeň.
Toto bol dosť krátka kapitola, za čo sa ospravedlňujem, ale chcela som niečo napísať pred odchodom.
Papa😘😘.