Život je krutý ✔

9. kapitola-Šikanátorka?

Melissa

S mamou sa vôbec nebavím, a obidvom nám to takto vyhovuje.
Našťastie ju z práce ešte nevyhodili, no má namále, a ešte lepšie keď jej to je jedno.

Večeru a desiatu som urobila sama, aj keď ma zhriakla že mám predsa rakovinu, pri ktorej by som sa tak nemala namáhať, no mne je to absolútne jedno.
Nebudem predsa hladovať kým sa ona postaví z postele.

Dnes po škole mám ísť k doktorovi na prehliadku, no mne sa vôbec nechce a rozmýšľam nad tým, že sa na to vyseriem.
Aj tak na tom už nič nezmení, budem musieť ísť na to liečenie, no to až za rok.

"Máš všetko?" spýtala sa ma mama, keď konečne vstala z tej postele.
Ja som jej neodpovedala, a desiatu som si hodila do tašky.
"Melissa, nemôžeš ma stále ignorovať." zvýšila hlas.
"Môžem, keď viem že o moju prítomnosť ani nestojíš. Začínaš sa správať ako otec." povedala som neveriacky. Ešte nikdy ma nenazvala Melissa, no nie som rozmaznané decko, že by som sa kvôli tomu rozplakala, no prišlo mi to divné.

Tým, čo som jej povedala sa už úplne nahnevala.
"Nie som ako tvoj otec! Čo som ti urobila?" začala sa hádať ako nejaké desať ročné decko.
"Mama, nechaj to tak a ži si svoj život, ak si s ním spokojná." odvrkla som, a pokrútila som nad ňou hlavou.
Správa sa fakt ako malá, k tomu...aaach.
Fakt neviem aký má na toto dôvod.
A už vôbec ma tieto jej hádky nebavili. Stále je to o tom istom.
Nemôže ma proste nechať tak?
Proste som s ňou skončila.

"A neuveríš, keď ti poviem, že on ma naozaj pozval na rande!" zapišťala mi do ucha Anabel.
"Super, super." pretočila som očami.
"No ták, teš sa zo mnou." zaprosíkala.
"Ale veď dobre." zamrmlala som unudene. Možno nie som tá najlepšia kamarátka, no nikdy ma to nejako netrápilo.
V tom sa k nám pripojila Jennifer, ešte lepšie.
"Ahojte, baby." zatiahla tým jej piskľavým hlasom.
"Ahoj." pozdravila som s neúprimným úsmevom.

V tom okolo nás prešiel autista, a mne v hlave skrsol nápad, ako zahnať nudu. Anabel som z ruky zobrala kelímok s kávou, a celý jeho obsah som vyliala ma jeho tričko.
Šokovane zastavil, a pozrela sa na tú pohromu na jeho tričku.

Ja som sa začala smiať, no zostala som na tom sama. Každý bol ticho a pozeral na mňa.
Vôbec som to nechápala, a porozhliadala som sa okolo seba.
Autista bol už preč, a Dean s jeho partou si začali niečo šepkať, a následne sa aj smiali, nepochybne na mne.
"Nemyslíš si, že sa ti to všetko zlé vráti? Niečo ako karma?" spýtala sa Jennifer.
"Samozrejme, že nie! Som múdrejšia ako nejaká karma. Od kedy myslíš na také poverčivé hovadiny?" povedala som prvú hovadinu, ktorá ma napadla, aj keď sa mi to zlé už vrátilo.
"Kedy myslíš." mykla plecami a odišla.

Spolu s ňou išla aj Anabel, a zostala som tam s Deanovou bandou sama, keď nerátam ľudí ktorý chodili okolo o krútili hlavami.
"P*ča!" zakričal Dean a spolu s ostatnými tiež odišiel.

S otvorenými ústami som tam stála, a nič som nechápala.
Vždy sa na tom všetci bavili, tak nechápem v čom je problém.

Sama, ale stále s hrdo vystretou hlavou som vpochodovala do jedálne.
Očami som hľadala dievčatá, a chcela som si k nim prisadnúť, no sekundu predo mnou sa tam posadila iná.
"Haló, to je moje miesto." povedala som nahnevane.
"To je v poriadku, Traci." povedala Anabel, a pohľadom mi naznačila že mám vypadnúť.
Neveriacky som sa na ňu pozrela, a ona radšej sklopila pohľad.

S trochou zostávajúcej hrdosti som rovno odniesla nedotknuté jedlo, a konečne som odtadiaľ odišla.

*****

Sedela som doma v kľude za počítačom, no už taký kľud nebol keď mi začali chodiť upozornenia na facebook.
Boli to verejné správy od rôznych ľudí z našej školy, a ich obsah ma zaskočil.

Elka_Eliska : Rakovino-tvorná Melissa, pozor!

Jeb_Jeb_Macko : Šikanátorka Melissa dnes zabodovala. Vylieč sa❤.

Billko👉👌 : Melliska, nový autista.
Ach jaj, dnes si tomu dala. Je mi ťa ľúto.

Cutie_Dean : Ešteže som sa s takou kurvou ako ty rozišiel🙋.

Mintie❤❤ : Gratulujem, každý už dáva #rakovinotvornáMelliska
#pomocnašejLiss.
Vyzdrav sa!😘

Sarah_Beauty : Ľutujem ťa Liss. Veľa takých kúrv ako ty už není, no.

A bolo ich tam ešte viac.
Naozaj ma to zarazilo, hlavne keď to všetko mi písali dobrý kamoši, a Dean.
Nie som kurva, autista a ani šikanátorka.
Ako ich to napadlo? To s tým na vozíku je proste len sranda, nemá to byť šikana.
Ešte aj po celom facebooku kolujú haštagy.
Sedela som pred tým notebookom a vôbec som nevedela ako ďalej.
Mala som chuť zaliezť pod posteľ, a už nikdy nevyjsť.

Prečo to Anabel urobila, a všetkým povedala o tom, že mám tú rakovinu.
Naozaj ma sklamala, no ani ja nie som kamarátka za milión.

"Večera!" ozvalo sa zdola, a síce som nemala náladu s ňou byť, bola som hladná.

Vošla som do kuchyne, a do nosa mi udrela vôňa gyros mäsa.
Hodila som sa na stoličku, a rýchlo som sa pustila do jedla.

"Dobrú chuť." zapriala mama, ale ja som ju ignorovala.
"Pozeraj, je mi ľúto aké to medzi nami teraz je, a chcem to napraviť, dobre?
Možno som sa teraz nesprávala ako matka, no teraz sme to mali obidve ťažké." povedala úprimne.
"Mami, teraz nemám náladu. Dokončím tento ročník, a odsťahujem sa, a nikto nebude mat problém." povedala som jej.
"Kam by si išla? Aspoň doštuduj vysokú." povedala smutne, no ja som si stála za svojim.
"Prosím, naozaj teraz nemám náladu." zvýšila som hlas, a prudko som sa postavila od stola.
Odišla som do svojej izby, a silno som za sebou zabuchla dvere.

Mám všetkého tak akurát dosť!
Však ešte uvidia, že sa zahrávajú s tou neprávnou.

Ahojte, viem bola to taká kratšia kapitola, snáď sa vám páčila.
Ak áno, tak veľmi by ma potešil každý jeden vote, a komentár.
Zatiaľ papa😘😘