Marry'sLife (sk)

14.

Stála som tam a nemohla som tomu uveriť. ,,Takže som naozaj mŕtva? Neni šanca že sa už preberiem?" spýtala som sa smrti. Cítila som ako mi v hrdle rastie hrča a slzy sa mi tlačia do očí. ,,Áno dieťa moje, si mŕtva. Tvoja smrť bol trest za to že si sa poškodzovala. Tvoja smrť bola predurčená. Každéhu človeku sa pri narodení určí ako a kedy zomrie. Aj tvoja priatelka Mia má predurčené ako zomrie, aj Daniel, aj tvoja mama. Všetci. Keby si sa nerezala v deň keď si zomrela, tvoja ďalšia možnosť bola že ťa zrazí auto pretože by si na ďalší deň meškala do školy a nepozrela by si sa cez cestu." rozprávala mi smrť. Bola som z toho úplne obarená. Nevedela som čo robiť. Mala som milión otázok. ,,Aký je dnes deň? Akú smrť má predurčenú Mia? Zomrie v kóme? Preberie sa niekedy? A čo ja? Môžem sa ešte vrátiť? Prečo som nezomrela skôr? A čo..." ,,Pomaly,pomaly. Postupne. V ríši mŕtvich nie je čas. Ani dni, mesiace, roky, nič. Ako zomrie Mia ti neprezradím. Sama to raz uvidíš. Ani ti nepoviem či sa prebrie. A nie... Už sa tam nikdy nevrátiš živá." ,,Ale ja... Počkať... už sa tam nikdy nevrátim živá? Takže mŕtva sa tam ešte niekedy vrátim?" ,,Samozrejme. Máme s mojou sestrou pre teba úlohu." ,,Počkať. Smrť má sestru? A ešte ma zaujímajú čo boli tie zrkadlá." ,,Áno moja sestra je darca životov. Sme sestry Smrť a Život. A tie zrkadlá boli časti tvojej duše a spomienky. Hovorí sa že keď zomieraš vidíš celý svoj život. Toto je niečo také. Ale vždy sú to iba útržky. Ale tento proces vždy býva nezaujímavý. Obyčajný ludia sa iba pozerajú. Lenže ty si mala najintenzívnejší proces prechodu do nášho sveta aký som kedy videla. Preto sme si ťa so sestrou vybrali ako posla. Budeš plniť rôzne úlohy ktoré ti dáme." bola som totálne zaskočená. Nevedela som čo mám povedať alebo urobiť. Ja mám pomáhať Smrti a Životu? ,,Ale prečo ja? Iba kôli tomu prechodu?" ,,Aj preto lebo všetko cítiš dosť intenzívne. To že budeš náš posol nie je návrh. Nemôžeš si vybrať či to urobíš alebo nie. Proste to musíš robiť. Je to svojím spôsobom aj trest za to že si premrhala tohlo svojej krvi." Smrť zavrela a otvorila dlaň. Mala v nej malého čierneho motýla. Fúkla a on jej vyletel s ruky a letel do toho hnusného fialového neba. Táto krajina sa mi nepáči. Cez oblohu preletel obrovský biely vták a rozpolil nebo na dve časti. Medzi nimi vznikol obrovský kráter z ktorého sa valilo svetlo. Na mieste kde svetlo dopadalo sa lúka zmenila na bielu. Svetlo osvetlilo celú oblohu. Bordová tráva sa menila na bielu vatu. Rástli z nej žlté kvety a neďaleko miesta kde som stála zo smrťou začal tiecť potok. Takú čistú vodu ako tam tiekla som ešte nevidela. Keď som hovorila že neznášam tú krajinu čo tu bola predtým mýlila som sa. Táto bola stokrát horšia. Farbu som dostala aj ja. Už som nebola čierno-biela ale mala som normálnu bledú pokožku a fialovo-modré vlasy. Ale tá biela všade. To bolo celé zle. Z neba zletela žena celá v bielom, ako inak. Som si istá že je to Život. Som mŕtva len chvílu a už mi ide posmrtný život na nervy. Som zvedavá ako tu vydržím ten dlhý čas ktorý všetci volajú navždy. Žena pristala predomnou. Nastrčila mi ruku aby som jej ju pobozkala. Zdvihla som jedno obočie a pozerala na ňu akože: tebe hrabe moja? Stále ju tam držala. Ona vážne čaká že jej na ňu dám pusu? Chytila som ju za zápästie a otočila jej ruku aby smerovala dlaňou ku mne. Dala som jej *high five*. ,,Viac odomňa nečakajte." odpálkovala som ju. Stiahla ruku. ,,Nemala by si byť ku mne taká drzá. Dala som ti život a mala by si mi byť vďačná. Ja..." ,,Aha takže vy si myslíte že sa z vás neviem čo lebo ste mi dali život? Načo ste mi ho dávali? Nikto vás o to neprosil. A ešte k tomu ste mi ho po šestnástich rokoch zobrali takže načo to bolo dobré?" bola som nervózna. Chcela som byť sama. ,,Dajte mi pokoj prosím vás!" ,,Počkaj ešte nevieš aké bude tvoje poslanie! Počúvaj Wetiss toto hnusné prostredie na ňu úplne zle vplýva." povedala Smrť, pohla rukou a hneď tu bolo všetko ako na začiatku. Čierne oblaky, fialové nebo, bordová tráva. ,,Ďakujem, " povedala som. ,,Čo teda bude to moje poslanie?" spýtala som sa. ,,Bude to stále niečo iné. Budeš pomáhať luďom. Pred každou misiou ti povieme o čo ide. Choď si teraz odpočinúť." Sadla som si k jedinému kopčeku čo tu bol. ,,Dobre, dobrú noc." povedala som. ,,Čo robíš? Nebudeš predsa spať tu! Poď. Ideme do mojej ríše. Do ríše mŕtvych." povedala Smrť a ja som sa zdvihla zo zeme. Stále lepšie ako spať tu. Smrť luskla a pred nami sa objavil portál. Bol to biely kruh a točil sa stále dokola a vytváral špirálu. ,,Ríša Smrti." povedala jasne a zretelne Smrť. Portál sa zmenil na čierno-fialový a vstúpili sme do neho. Pred nami sa objavilo tmavoružové jazero. Plávali v ňom duchovia detí a hrali sa. Špliechali sa vodou a na brehu si stavali hrady z čierneho piesku. ,,Tu majú svoj detský kútik mŕtve deti. Väčšina z nich zomrela pri pôrode alebo prestali dýchať. Je to smutné že taký malý človiečikovia zomierajú ale je to predurčené." povzdychla si Smrť. Cez malú medzeru medzi skalami na brehu jazera sme prešli do ďalšej miestnosti. Tu boli deti v školskom veku. ,,Tieto ako zomreli?" opýtala som sa. ,,Chorby." odpovedala Smrť. Väčšina detí si čítali alebo sa hrali hry ktoré som nepoznala. Pribehlo ku mne maličké dievčatko s dvoma copíkmi a krásne zlatými vlasmi. Mala na sebe nemocničné oblečenie a okolo tváre hadičku cez ktorú by jej mal do nosa prichádzať kyslík. Bola mŕtvolne biela. Všetci tu boli biely. ,,Nakleslíš mi macíka plosím?" ,,Srdiečko ja neviem pekne kresliť." v očiach som jej zbadala smútok. ,,Ale pokúsim sa." usmiala som sa a chytila som ju za malú ručičku. Priviedla ma k stolu kde mala farbičky a papier. Nakreslila som jej plyšového macka v ružových šatách. Nebolo to žiadne umelencé dielo. Maličká sa na moju kresbu pozrela a spýtala sa ma: ,,Ako sa voláš dievčatko?" ,,Volám sa Marry. Ako sa voláš ty?" spýtala som sa jej. ,,Ja som Melanie. A môj macko sa bude volať Marry ako ty." Melanie sa na mňa usmiala a objala moju kresbu. Potom ju roztrhala na malé kúsky. Papieriky začali horieť a po chvílke z nich ostal iba popol. Hromada popola sa zväčšovala až bola Melanie po pás. Tá tlieskala ručičkami a potom z popola vytiahla medveďa. Plyšového. Ozajstného. Objala ho a uteka ho ukázať kamarátkam. ,,Dalo by sa to spraviť aj s Olim Skyesom?" spýtala som sa Smrti a strašne som sa rozosmiala. ,,Áno ale zomrel by." strašne sa rozosmiala Smrť. To nebolo vtipné. Išli sme do ďalšej miestnosti. Tam boli dospelý. ,,Infarkty, autonehody, iné nehody." už sa ani pýtať nemusím. Ďalšia miestnosť starí ludia. ,,Došiel im čas." povedala Smrť a išli sme ďalej. ,,Tvoja miestnosť." zastavili sme pred sivými dverami s nápisom: Miestnosť Samovrahov. Takže sem patrím? Toto bude môj domov? Otvorila dvere. Zavalila ma vôňa vanilky. Bolo tu strašne vela ludí, prevažne teenagerov ale aj zopár dospelích. Bolo to tu zaraidené pohodlne. Fialové sedačky pri krbe a schodisko. Išli sme hore. Boli tam izby s menami. Zastali sme pri izbe s menom Marry. Vošla som. Bola to iba biela miestnosť. Nič tam nebolo. ,,Izbu si môžeš zariadiť ako chceš. Iba hovor požiadavky a všetko sa ti splní. Vyskúšaj to." povedala Smrť a ustúpila. ,,Chcem okno s výhladom na les." akoby lúsknutím prstov sa tam objavilo okno s výhladom na les. Skúsila som ho otvoriť. Les vyzeral skutočný ale pochybujem že bol. ,,Príjemnú zábavu prajem." povedala Smrť a odišla. Tak ideme na to.

Čítajte, Votečkujte, Komentujte a Usmievajte sa :)

Bye. :)

napíšte mi prosím,prosím,prosím do komentárov či je to blbosť alebo nie :DD lebo ak chcete tak sa môžeme vrátiť k jej starému životu, že by som vymazala posledné dve či tri kapitoly :D prosím vás napíšte mi čo si o tom myslíte. :)