Marry'sLife (sk)

20.

Vystúpili sme má lúke plnej žltých kvetov. Všade navôkol boli iba žlté kvety a nič iné. Lúka... pripomenulo mi to deň mojej smrti.  Na lúke svietilo slnko. S Ester sme sa rozhliadali okolo seba. ,,Nevyzerajú velmi dobre že?" spýtala sa ma Ester keď si všimla že jej pozerám na krídla. ,,Môže to byť aj horšie." usmiala som sa a pohladila jedno pero. ,,Myslíš že budem ešte niekedy lietať?" pozrela na mňa Ester. ,,Ja no... Neviem." pozrela som na jej krídla. Čierne, špinavé a zlomené. Opadávali z nich pierka a bola na nich zaschnutá krv. ,,Povedz pravdu." povedala mi Ester. ,,Myslím si že už nie. Prepáč." ,,Neni to tvoja chyba. Ale...musíš mi ich vytrhnúť." strhla som sa. ,,Prosím?! To nemyslíš vážne!" bola som nahnevaná. Najprv jej ich tam pripájaťa a teraz pre zmenu trhať?! ,,Nebude to bolieť?" ,,Bude. Možno zomriem. Čo už. Nie som tu už použitelná. Prosím ťa trhaj kým si to nerozmyslím." prosila Ester. Tak som sa jej postavila za chrbát, chytila mŕtve krídla a bez rozmýšlania vyšklbla. Na konci už začali hniť. Ester spadla na zem. V rukách mi ostali len krídla. ,,Ester? Si v poriadku? Ester?!?!" potriasla som s ňou. Nehýbala sa, nedýchala, nežila. Zabila som ju. Rozplakala som sa. Sadla som si k nej a plakala nad jej telom. Po chvíli som sa zdvihla. Vzala som si pierko z jej krídla a pripevnila som si ho na náramok. Nezabudnem na teba. Rozhodla som sa že to tu preskúmam. Predsa ma tu vyložil portál. Asi tu musím niečo spraviť. Prechádzala som sa. Všade iba kvety. Nič iné. Už ma to tu začínalo srať. Načo som sem došla?! Aby som si zabila kamarátku? Vrátila som sa na miesto kde som ju nechala. Ester zmizla. Alebo možno...som iba na zlom mieste. Išla som ďalej. Započula som smiech. Bol to dievčenský smiech. Išla som za jeho zvukom. Išla som a išla. Nečakane som narazila na dvojicu zalúbencov ktorý ležali v kvetoch a šteklili sa. Dievča sa silno a nahlas smialo. Nevideli ma. Sadla som si k nim a počúvala o čom sa rozprávajú. ,,...pozri ten vyzerá ako slon!" povedal chalan a ukázal na oblak. ,,A tem ako srdce." ukázalo dievča. ,,Ako moje srdce. Je len tvoje. Ja...chcel som sa ťa spýtať... vezmeš si ma?" klakol si chalan pred dievča a vytiahol prsteň. ,,Ja...vieš, zavolala som ťa sem aby som ti povedala že..vieš...zomieram. Mám nejakú chorobu pri ktorej mi niečo napáda orgány a zomieram. Neviem či ma budeš chcieť aj takúto..." ,,Navždy ťa budem chcieť a lúbiť nech si akákolvek." povedal chlapec a pobozkal ju. Nikdy som na pravú lásku neverila. Možno existuje. Toto je od neho vážne pekné gesto. Ako som tak stála, rozfúkalo sa, zamilovanci zmizli a mne začala byť hrozná zima. Začalo snežiť. Kvety zmizli. Zamilovanci prichádzali ruka v ruke na miesto ke som stála. Dievča nemalo vlasy. Chlapec ju objal a spolu pozerali na padajúci sneh. Takto stáli asi hodinu a potom odišli. Sneh sa roztopil. Začali rásť kvety. Prichádzal chlapec s velkou taškou. Sadol si na miesto kde stáli a začal vyťahovať veci z tašky. Papier, pero, lieky, alkohol, žiletky.

Čítajte, Votečkujte, Komentujte a Usmievajte sa :)

Bye. :)