Marry'sLife (sk)

11.Koniec

Po nekonečnej ceste sme zastavili pri vysokej bielej budove. Daniel a ja sme vbehli dovnútra. Za pultom sedela sestrička a telefonovala. Mala oblečenú uniformu. Zeleno-bielu. Ako všetky ostatné sestričky. ,,Dobrý deň prišli sme..." začala som ale zodvihla na mňa prst aby som počkata kým sa dorozpráva. ,,Keď ti poviem tak začni utekať..." pošepkala som Danovi. Skúsila som to u sestričky znova...:,,Prepáčte ale my..." znova zdvihla ten svoj hnusný prst. Pozrela som na Daniela. ,,Teraz!" rozbehla som sa hore schodami. ,,Daniel? Kde leží Mia?" kričala som na Dana. Predbehol ma a prudko zabočil to oddelenia číslo B12. Izba číslo 9. Otvorila som dvere a ona... ležala tam. Izba bola malá. Postel,stolička,stolík,okno a vela prístrojov. Počuť bolo iba pípanie prístrojov a môj a Danielov zrýchlený dych od behu. Podišla som bližšie k posteli a chytila som Miinu ruku. Bola ladová. Celá Mia bola úplne studená a bledá. Nezvládla som to a podlomili sa mi kolená. Daniel ku mne pribehol a posadil ma na stoličku. Držala som Miinu ruku a cez slzy sa mi strácala pred očami. Videla som ju už iba ako ducha. Už som si ju predstavovala mŕtvu. Čo budem bez nej robiť? Potrebujem ju! Ona je môj Ocko, moje Kuriatko. Ja ju potrebujem! ,,Mia? Miuška počuješ ma? Ocko. Strašne ťa lúbim preber sa prosím ťa. Neodchádzaj mi. Keď odídeš stratím všetko na svete. Si môj anjel ale ja ťa chcem ešte tu, zatial nepatríš do neba. No tak! Preber sa! Prosím...prosím...prosím..." plakala som. Ležala som jej hlavou na bruchu. Potrebujem ju! Celá v čiernom som sa cítila v tejto izbe ako keby som sem nepatrila. Musela som odísť. Neviem sa na ňu takto pozerať. Trhá mi to srdce. ,,Prepáč mi že som na teba kričala kôli Crissovi. Bola to moja chyba, mala si pravdu. Lúbim ťa. Zajtra prídem znova. Prinesiem ti niečo? Oo viem... Prinesiem ti Oreo to miluješ! Tak papa zajtra." a odišli sme. Ďalšie dva týždne som za ňou chodila každý deň. Potrebovala som byť z ňou. Slúbila som si že sa nebudem rezať. Ale to sa nedalo... Raz keď som prišla domov z nemocnice nevydržala som to už. Zobrala som žiletku a začala som. Na zápästie som si vyrezala Mia a pokračovala som takto ďalej až po lakeť. Neviem ako sa to stalo... ale zarezala som hlbšie a začala sa mi zo žily valiť krv. Bolo jej velmi vela. Bežala som si po mobil. ,,Daniel príď prosím ťa rýchlo ku mne!" zložila som. Sadla som si a oprela som sa o vaňu. Neovládam prvú pomoc takže nevedela som čo som mala robiť. Pozerala som ako krv špiní celú kúpelňu. Z krvou a bolesťou v srdci sa mi z tela vyplavoval aj život. Neviem ako dlho ešte vydržím. Pozrela som sa na meno na mojom zápästí... Mia. Mia lúbim ťa... lúbim Gaštana... lúbim Gab... Daniela...Tomiho... svoju mamu...milujem hudbu... smiech...milujem EMO štýl. Je to môj život. Zmenil môj život. Nikdy som sa necítila horšie... Strácala som všetko... Miu...svoj život...

Prišli spomienky...Izba číslo 9, oddelenie B12, moja pomoc Tomimu, Gaštan a Jeremy, smiech, objatia, plač, bolesť, dobré zážitky s kamarátmi, ranné slnko, energia, úsmev, krv, kvety, lúka,sloboda...

Nemyslela som si že to niekedy poviem... ale ja nechcem umrieť. Chcem žiť. Nájsť lásku. Počkať na deň keď sa Mia preberie a pôjde znova do školy. Chcem počkať na deň keď sa Gaštan a Jeremy vezmú. Chcem počuť nové albumy od mojich oblúbených skupín. Chcem...

Tma. Ticho. Vykúpenie.

V ten moment som zomrela.