Marry'sLife (sk)

15.

Izbu som si vyzdobila podla svojich predstáv. Asi desaťkrát som ju prerábala. Dúfam že sa to Podsvetie nemusí platiť lebo to som ich potom stála niekolko tisíc. Čo už. Som mŕtva. Môže mi to byť jedno. Moja izba vyzera pekne. Mala som štyri steny. Jedna bola červená a mala som tam zrkadlo v tvare žiletky. Prišla mi tá irónia vtipná. Pod zrkadlom som mala čierny stolík s malovátkami a make-upom. Na stene som mala lebky a kostlivcov. Ďalšia stena bola čierna s bielymi a striebornými hviezdami. Tam som mala bielu postel s čiernymi, zamatovými obliečkami a fialovým závesom. Ďalšia stena bola fialová. Tam som mala biely šatník. Nakúpila som si... dá sa to vôbec nazvať nakupovanie? No to je jedno. Nakúpila som si všetky tričká všetkých skupín ktoré ma napadli. Vymyslela som si taký špeciálny že sa doň dalo vojsť a keď ste došli na koniec radu s tričkami a riflami cez dvere ste prešli do miestnosti s botamy. Taký šatník som vždy chcela. Interiér šatníka bol zladený do fialovej, tmavomodrej a čiernej. Dalšia stena v podstate ani nemala farbu. Tam som mala plagáty a Miinu obrovskú fotku. Po čase si určite poplagátujem aj ostatné steny ale na teraz sa mi to páči takto. Pri plagátovej stene som mala telku. Nešli tam žiadne pozemské programy. Iba večer o 17:00 tam chodievali Televízne Noviny Druhého Sveta. Keď som ich pozerala prvýkrát povedala som si: toto myslíte vážne?! Reportáže typu 'Serafovia znova zaútočili na chiméry! Anjel Patch bol zavrhnutý do zeme ludí! Mŕtvy chlapec Ben bol vyhnaný do Večných Pustín! Medzi Padlými Anjelmi a Nefilmi vznikla vojna!' správy takéhoto typu som vážne nepotrebovala počúvať každý deň. Nikdy som neverila na také veci ako anjeli a tak ďalej. Je divné že teraz o nich pozerávam reportáže. Už som bola v mojej izbe zavretá dva dni. Sedávala som v otvorenom okne a počúvala zvuky lesa. V Podsvetí necítite hlad, smäd ani únavu. Všetky tieto činnosti robím iba preto lebo som mŕtva krátko a chýba mi to. Keď som takto sedela už tretí deň zničoho nič sa v mojej izbe objavila Smrť. ,,Ty kokos vieš si predstaviť ako som sa zlakla? To neni pre mňa normálne že sa mi v izbe zjaví Smrť! Čo keby som sa práve prezliekala alebo pozerala porno a ty sa tu zjavíš a pristihneš ma? Bolo by to trápne pre mňa aj pre teba!" chcela som sa tváriť vážne ale vybuchla som do smiechu. Smrť som tak zaskočila že sa zasekla a nevedela čo povedať. ,,Čo je to porno?" spýtala sa ma. Vybuchla som ešte viac. ,,Niekedy ti to pustím." nevedela som sa prestať smiať. ,,Prišla som ti povedať že prišiel čas na tvoju prvú výpravu. Vhodne sa obleč a obuj, čakám ťa pred dverami." Povedala Smrť a odišla. Obliekla som si legíny aby sa mi dobre hýbalo. Netuším čo ma čaká. Tak sa radšej pripravím. Vzala som si tričko Asking Alexandria a mikinu. Obula som si číňanky a spravila som si cop. ofinu som si nechala visieť do očí ale zalakovala som si ju aby som ju mala aspoň trochu pod kontrolou. Namalovaná som bola prirodzene. Dala som Miinej fotke pusu na líce. Vyšla som pred svoju izbu kde na mňa čakala. Pozrela sa ako som bola oblečená a vzdychla. ,,Nejaký problém?!" spýtala som sa. ,,Nie,nie. Žiadny problém. Poďme." Smrť vyčarovala portál. ,,Svet ludí." povedala Smrť. Portál zmenil farbu na modrú. Modrá?! Vstúpili sme do portálu. Ten sa otvoril nad morom a ja som spadla do studenej,slanej vody. Reflex mu radil že sa potrebujem nadýchnuť ale v mojom novom živote som nepotrebovala dýchať. Vynorila som sa. ,,More?! Robíš si srandu?" kričala som vo vode. ,,Nikdy neviem kde sa otvorí portál." povedala mi Smrť akoby sa nič nestalo. ,, No dobre poďme na tú misiu nech to už mám za sebou." ,,Misiu? To nie je misia. To je poslanie! Nerob si z toho srandu." stále sa nadomnou vznášala a ja som stále mrzla vo vode. ,,Prepáč, mohla by si ma láskavo odtialto vytiahnuť? Mám pocit že druhýkrát zomriem." Smrť mávla rukou a už som sa suchá vznášala vedla nej. Preleteli sme oceán. Vždy som chcela vedieť lietať. Teraz keď mám tú možnosť nepáči sa mi to. Ťažko sa udržím v rovnej plohe, keď vletím do nejakého vzdušného víra hádže to somnou ako na kolotoči. Konečne sme pristali na pláži. ,,Aká buda tá moja mis... to moje poslanie?" spýtala som sa keď som si prášila piesok z nohavíc. ,,Vidíš tamto dievča čo sedí na brehu a plače? Musíš jej pomôcť. Práve píše list na rozlúčku. Chce sa obesiť na tamtom strome. Jej priatel mal autonehodu ale ešte nezomrie. Dostane sa z toho. Lenže to ona neviem. Musíš jej zabrániť v tom aby si zobrala život. Nevidí ani nepočuje ťa. Necíti tvoj dotyk a ani vôňu. Si ako vzduch. Keď to pokazíš zomrie, a ty budeš mať na svedomí viac ako jeden život lebo jej priatel potom tiež zomrie. Keď sa ti to podarí automaticky sa ti otvorí portál k tebe do izby." hovorila mi Smrť. ,,A ako ju mám podla teba zastaviť keď ma nepočuje ani nič?" spýtala som sa ale už bola preč. Takže je to už iba na mne. Bežala som k stromu kde už mala nachystané lano. Napadlo ma že ho schovám. Lenže keď som sa ho chytila ani sa nepohlo. Jasné, som vzduch. Čupla som si za ňu a čítala som čo píše: ...Je mi lúto čo som urobila ale nemôžem bez neho žiť... Nedovolím jej zomrieť! Predsa keď sa on preberie a ona bude mŕtva zabije to aj jeho. Pri jej stehne som si všimla čierny kúsok neviem čoho. Zdvihla som ho. Bolo to čierne sklo. V piesku som si všimla ďalšie. Pobehovala som po pláži a zbierala som čierne sklíčka. Mala som pocit že jej to nejak pomôže. Pri strome, pod lanom, jedno vyplavilo more. V jej vrecku, kapucni. Už som ich mala okolo sedemnásť. Rozložila som ich na pláži blízko dievčaťa. Myslím že mi už dochádza čas. Ako som tak pozerala na tie sklíčka dve k sebe pasovali. Dala som ich k sebe a začala som ostatné otáčať a prikladať k sebe. Boli ako puzzle presne do seba zapadali. Začali vytvárať tvar slzy. Dievča dopísalo list. Posledný krát si ho prečítala, zložila a dala si ho do vrecka. ,,Nie! Čakaj!" kričala som za ňou. Prišla k stromu a vzala lano. Ešte mi ostávalo šesť kúskov. Uviazala slučku. Päť kúskou. Prehodila lano cez strom ale spadlo jej naspäť na zem. Štyri. Skúsila to znova. Teraz jej to už vyšlo. Tri. Vyliezla na kameň ktorý bol pod stromom. Dva. Jedna. Mám to! Je z toho srdce. Zdvihla som sklenné čierne srdce do lúčov zapadajúceho slnka. Odrazilo sa jej na tvári v moment keď chcela skočiť. Pozrela do zapadajúceho slnka a povedala: ,,Zbohom." Neverím že to nefunguje! Čo viac mám spraviť? V tom jej zazvonil mobil. ,,Dobrý deň. Je pri telefóne slečna Mariová?" ,,Áno to som ja. Kto ste? Deje sa niečo?" ,,Slečna prečo plačete? Váš priatel sa prebral a chce vás vidieť." Dievča zložila mobil. Znova pozrelo na západ: ,,Ďakujem." Zložila si slučku a utekala k autu. Vydýchla som si. Takže som ju zachránila. Vedla mňa sa zjavil portál. Mal bielu farbu. ,,Ríša Mŕtvych." Portál zmenil farbu a ja som doň vstúpila. Ocitla som sa v mojej izbe. Na posteli ma čakal papierik. Skvelá práca. Ja viem. Ďakujem. Rozvalila som sa na postel a zaspala som.

Čítajte, Votečkujte, Komentujte a Usmievajte sa :)

Bye. :)

Napíšte mi do komentárov že ako by ste si izbu zariadili vy :3 ^,.,^