Marry'sLife (sk)

21.

,,Niee! Neskús! To nesmieš urobiť!" zakričala som na chlapa. Ten sa strhol. ,,Vieš si predstaviť ako som sa zlakol kurva?! Kto vlastne si? A ako si sa sem dostala? Sem predsa nikto nechodí!" povedal. Porozhliadala som sa okolo seba. Komu to hovorí? ,,Ty ma vidíš?" spýtala som sa ho. ,,Samozrejme! Úplne jasne. Človek, dievča. Nie si predsa nejaký duch aby som ťa nevidel!" kričal na mňa. Ostala som ochromene stáť. Vidí ma. Možno ma už budú vidieť všetci. ,,Ja...no vlastne..." nepoviem mu to. Načo? Iba ho vystraším. ,,Čo ste chceli robiť s tými žiletkami, liekmi a chlastom?" spýtala som sa aj keď mi to bolo jasné. ,,Ja...zomrela moja žena, nedokážem nez nej žiť. Chcem byť s ňou. A toto je jediná cesta." vybral si žiletku a začal sa rezať. Nevedel ako to má robiť. Vôbec mu to nešlo. Takto sa nezabije. Ale ja som nemohla nič robiť. Keď sa ho chytím, moja ruka cez neho iba prejde. Neviem čo mám robiť. ,,Pane..." ,,Zadkiel. Latinské meno." prerušil ma. ,,Zadkiel...porozprávajte mi o vašej žene. Ja...možno vám pomôžem." hovorila som mu. ,,Ale ako? Nebudeš mi rozumieť ako sa cítim. Nikto mi neporozumie." v hlase sa mu črtal žial. ,,Ja vám budem rozumieť. Pozrite, " podala som mu ruku ktorá iba prešla cez jeho, ,,Vidíte? Som mŕtva. Neviem prečo ma vidíte a počujete, nerozumiem tomu." rozprávala som mu. Nevyzeral vystrašený. ,,No dobre. Takto: S Amy sme sa zoznámili tak, že sa presťahovala do bytovky kde som býval. Bývala v byte podomnou. Rád som ju počúval keď si spievala pri upratovaní. Raz som išiel vyniesť smeti a stretol som ju tam. Prihovoril som sa jej a pozval som ju ku mne na čaj. Začali sme sa spoznávať a skamarátili sme sa. Ja som sa do nej zamiloval. Pomáhal som jej, nosil som jej rožky. Raz v byte zabuchla svojho kocúra Georga a zabudla vnútri klúče. Tak som liezol cez balkón k nej. Doniesol som Georga ku mne a vtedy u mňa ostala prvú noc. Vkuse sme sa rozprávali. Tak sa to s nami ťahalo. Objavili sme toto miesto a často sem chodili. Pozeralu sme na oblaki a hladali v nich obrázky. Ani neviem ako a mali sme naše dva byty prerobené na jeden dvojposchodový a bolu sme zasnúbený. Potom dostala chorobu ktorá jej ničila všetky telesné orgány a potom...zomrela. Už je mŕtva už asi mesiac. Neviem. Zastavil sa mi odvtedy čas. Nedokážem bez nej žiť. Preto sa idem zabiť. Neviem čo mám bez nej robiť ja..." hlas sa mu zlomil. Plakal. Velmi plakal. Bolo mi ho velmi lúto. Ale ja mu nedovolím urobiť to. Nie keď má určite rodinu ktorá ho miluje a chýbal by im. ,,Zadkiel, ja ešte keď aom žila mala som najlepšiu kamarátku Miu. Bola pre mňa všetko na svete, bola moja stratená polovička, znamenala pre mňa všetko. Vedela som že jej môžem všetko povedať a že jej môžem veriť. Jedného dňa nedošla do školy. A tento deň sa predĺžil na týždeň. Myslela som že je chorá ale jeden deň prišiel za mnou náš kamarát  a povedal mi že ju postrelili a ona je v nemocnici. Išli sme za ňou. Keď som ju tam videla ležať na tom lôžku..," do očí sa mi nahrnuli slzy a cítila som ako mi v hrdle rastie hrča, ,,...zrútil sa mi celý svet. Videla som ju už mŕtvu. Ale ona stále žila, lenže ja som si to neuvedomovala. Chodila som za ňou dva týždne každý deň. Hovorila som jej čo je nové v škole, čo preberáme, čo sa deje a tak. Raz keď som tam tak sedela, doktor mi povedal že jej stav sa katastrofálne zhoršil. Slúbila som jej že sa nebudem rezať ale toto som proste nevydržala. Došla som domov, vzala som žiletku a išla do kúpelne. Začala som sa rezať a ako vždy mi to pomáhalo lenže žial som cítila stále. Tak som zašla so žiletkou hlbšie. Zo žily sa mi začala valiť krv. Zavolala som kamarátovu nech príde. V ten moment som zomrela. Ešte sa ma ten kamoš pokúšal zachrániť ale nepodarilo sa. Mama je kôli mne na liekoch, kamarátka je stále v kóme, kamarát má depresie a to všetko iba kôli tomu že som bola blbá a robila hlúposti! Ja sprostá! Ja lutujem to! Keby som to mohla vrátiť tak to nikdy, nikdy nespravím! " nahnevala som sa. Som vážne až taká blbá? Ako som to mohla urobiť? ,,Dobre. Presvedčila si ma. Nezoberiem si život. Ďakujem." usmial sa na mňa a odložil veci do tašky. Zobral si ju na plece a postavil sa predomňa. Spoza chrbta mu vystrelili obrovské zlaté krídla. ,,Som Archanjel Zadkiel. Som spravidlivosť , patrón odpustenia. Olutovala si svoj čin. Ja ti ho odpúšťam. Splním ti niečo čo chceš ale nesmie sa to týkať sveta ľudí kam ani ty, ani ja nepatríme." rozprával. Stála som s ústami dokorán. Anjel. Archanjel. Želanie. Ale čo to má byť? Nič ma nenapadalo. Pozrela som sa na pierko na mojom náramku. ,,Chcela by som naspäť Esterku. Toho anjela čo sem prišiel somnou." povedala som a medzi prstami som hladila pero. ,,Ju späť nemôžem priviesť. Zamilovala sa do smrtelníka, to je najhorší hriech. Smrtelník Josh zomrel a ona je v pekle. A..." ,,Ale je to moje želanie! Želám si aby za mi Esterka vrátila!" v tom momente vystúpila zo zeme. Obrovské biele krídla jej trčali z chrbta ale po tele mala rany po bičovaní. Rozbehla som sa k nej. ,,Esterka!" hodila som sa jej okolo krku a obíjmala som ju. Objala aj ona mňa. Takto sme tam stáli.

túto časť chcem venovať všetkým novým babám^^ (ja som si vás tu všimla) takže táto je pre vás a baby čo vám túto moju pičovinu odporučili. Vám posielam  velké ďakujem a ooobrovskú pusu na líčko^^ :))

dúfam že vás to ešte baví xD ak chcete niečo zmeniť tam dole sa to dá okomentovať :DD

Čítajte, Votečkujte, Komentujte a Usmievajte sa :)

Bye. :)