Read my love story ✔

23.

Tian pustil Biu späť na nohy a ona sa rozutekala na koniec záhrady, otvorila si bránku a zmizla v závoji padajúceho lístia. V lese.
V lese tak hlbokom, že po pár metroch sme ju už nevideli. Snažila som sa predkloniť aby som ju mohla ešte vidieť ale jedinú vec, ktorú mi to prinieslo bolo, že som skoro spadla. Skoro preto, lebo ma za pás chytil Filip. Cítila som sa bezpečnejšie ale bol to predsa Filip a tak som to nechať nemohla. Použila som trik z jednej knižky ktorú som čítala a v ktorej sa opisovala sebaobrana. Stúpla som mu na nohu a lakťom som ho udrela do bruška (moja slabá chvíľka😅) čím ma následne pustil a ja som využila jeho chvíľkovú slabosť a rozbehla som sa ku dverám. Lenže niečo mi šepkalo, že sa mám zastaviť a otočiť. Tak som zastala a otočila sa na Filipa, ktorý sedel na zemi a jednou rukou si chytal brucho a druhou sa držal zábradlia. Čo si to spôsobila? Pýtalo sa ma moje svedomie. Podišla som ku nemu a čupla si vedľa neho.

,,Prepáč, ja-ja som nechcela tak silno. Strašne ma to mrzí." ospravedlňovala som sa mu ako som len vedela v jeho prítomnosti.

,,Nemusíš sa ospravedlňovať. Nemal som sa ťa vôbec dotýkať." práve teraz som sa cítila ako v tej situácii v ktorej sa človek pozerá na zem a snaží sa nestúpiť na jedovatého hada aby neskončil v nemocnici a nemusel bojovať o svoj život. Cítila som sa ako ten had. Had ktorého nemá nikto rád pretože jediným dotykom ti spôsobí bolesť takú veľkú, že by ste boli radšej na Severnom alebo Južnom póle a mrzli niekde v iglu.
Podišiel ku dverám, pridržiavajúc si brucho a obzrel sa za mnou ako ja predtým naňho. Ja som teraz zarezala pohľad na chladné dlaždice, ktoré vypĺňali zem môjho balkóna.

,,Nerob veci, ktoré nemožno vrátiť späť." otočil sa a odpochodoval cez moju izbu a v podstate cez celý dom až na ulicu a z ulice do svojho domu.
Sedela som tam ako prikovaná, myšlienkami úplne inde a plus bonus sa mi z očí pustili prúdy sĺz.
Keď mi už bola poriadne zima, pokúsila som sa zdvihnúť, no nešlo to moje myšlienky a svedomie ma priklincovali ku zemi.
Nebolo to prvý krát, čo mi niekto pripomenul moke správanie. Toto bola len čerešnička na torte z číreho zúfalstva. To, že mám Biu, ktorá mi aj tak utiekla hustým lesom mi na mojom psychickom stave veľmi nepomáha.
Zrazu z mojej izby vybehla Vianočka a potom jej štekot. Via je rýchlejšia ako zvuk.

,,Tak tu si. Bože, ty vyzeráš. Teraz si bola v nemocnici a už tam smeruješ znova." hovoril popri tom ako ma dvíhal na ruky. Vianočka štekala ako o dušu a Peter po nej skríkol nech je ticho. Skríkol mi to do ucha ale do nie je podstatné. Položil ma na posteľ, kam následne vyskočila aj Vianočka.

,,Prikry sa a keď budeš vyzerať takto aj zajtra tak asi nepôjdeš do školy."

,,Peter. To, že nemám make-up na sebe to neznamená, že to je dôvod neprívhodu do školy." zasmial sa a opustil moju izbu. Via si ľahla ku mne a spolu sme zaspali.