Read my love story ✔

24.

Poď bližšie. Porozprávame sa. Neboj sa ma. Hovorím ti. Nerob to. Budeš ľutovať. Nenájdeš správny chodníček a spadneš do pripasti. Nájdeš konár, koreň stromu ale nemôžeš sa ho držať večne. Spadneš!

Vstala som s bolesťou hlavy. Mala som pocit, že som vo vesmíre a celá moja izba sa točila. Tie blbé sny! Mali by zakázať nočné mory.
Posadila som sa na posteľ a zvesila nohy na zem. Musela som si podržať hlavu aby som z postele nespadla. Zoberem si ibalgin a budem žiť ďalej. Hovorila som si sama pre seba. Dnes je nedeľa alebo pondelok? Dúfam, že nemám alzhaimera alebo niečo tomu podobné.
Do izby mi vtrhla Vianočka a vyskočila mi na posteľ. Podľa jej výrazu som už pochopila, že treba ísť na prechádzku.

,,Dones mi vodítko a môžeme vyraziť." nadalej na mňa pozerala akoby som sa ani neozvala a zaštekala.

,,Vieš, čo je vodítko/vôdzka alebo ako sa to volá, tak mi to prosím prines. Nebudem do konca života ja obsluhovať teba takže si zvykaj, že mi budeš nosiť aspoň tú blbú šnúru, čo sa zapína na tvoj krk." dvíhal sa jej hrudník tak rýchlo ako dýchala. Stále sa na mňa pozerala, jej pohľad tých psích očí sa mi pevne zaril do mysle.
Jediné čo urobila bol zoskok z mojej postele na pevnú zem. Povzdychla som si a zdvihla som sa z postele. Hlava sa krútila s mojím telom do rytmu mojej bolesti. Otvorila som si dvere a Vianočka mi prebehla okolo nôh. S námahou som zišla dole po schodoch a z misky na kľúče nachádzajúcej sa pri vchodových dverách som zobrala tie moje.

,,Hej, hej! Kam ideš?" spýtal sa ma Peter popritom ako utekal dole schodami.

,,Vyvenčiť Viu?"

,,V pyžame?"

Pozrela som sa na seba a uvedomila som si, že mám na sebe pyžamo, nemám vôdzku a ani som si nezobrala liek na moju migrénu.

,,Jaa-ja som iba unavená." nepotrebovala som sa zdržať mimo školy kvôli tomu, že mám menšiu migrénu. Veď ten čas čo som strávila na lôžku v nemocnici mi prišiel ako celý školský rok.
Lenže Peter si presne uvedomoval čo mi je.

,,Zober si tabletku, vypi veľa vody a ja s ňou pôjdem na vzduch."

Prikývla som na znak súhlasu a odniesla som svoje telo do kuchyne, kde som následne vybrala zo skrinky tabletku a naliala si do najväčšieho pohára z kuchyne čistú vodu. Neskôr ma niečo osvietilo a vykukla som z kuchynských dverí na chodbu.

,,Odkedy si taký dobrosrdečný?" na moju otázku sa už za ním len zatvorili dvere.

No nič. Potom sa to opýtam. Teraz sa len pripraviť do školy.

•••

,,Ahoj! Ako sa má moja mŕtvolka?" na smrť unavená, chela som Tine odpovedať ale radšej som si kusla do jazyka.

,,Ahoj."

Vstúpili sme do školy. Do obrovskej budovy plnej trpiacich študentov a učiteľov, upratovačiek a školníkov.

,,Via, vieš, že ti dali menšiu rolu aby si mala menej textu?"

,,Áno. Byť ovečkou je strašne ťažká úloha." povedala som zničene. Z obyvateľky, ktorá sa mala prísť pozrieť na Ježiška, som sa stala ovcou. Hurá!

•••

Ten tajtrlík sa mi skoro celú skúšku smial. Pretože som bola ovca. Sivá ovca! On si nasadil korunku na svoju dutú hlavu a spolu s ďalšími dvoma kráľmi sa mi smiali.
Ja som sedela na zatku s ovčou vlnou na hlave za plotíkom. Samozrejme s umelou.
Filip a ďalší dvaja kadeti na skončenie na smrteľnej posteli sa prechádzali po pódiu ako najväčší páni.

,,Hej Viva! Nechce sa ti z tvojej úlohy beeečať?" vybuchli do smiechu, ktorý sa rozľahol po celom priestore.

,,Mne sa chce béééčať maximálne za ľudí, ktorý mali tú česť spoznať tvoje ego."