Syn Mafiána [H.S]

23. I Love You

♪♪♪
//Where ever u go, I wanna be with u.//
♪♪♪

"Hannah." Ozvalo sa spomedzi dverí. Hlas bol chrapľavý a bolestivý. Uprela som pohľad na dvere. Srdce sa mi rozbúšilo.

Stál tam. On. Harry. Opieral sa o dvere a držal sa za brucho. Mal tú istú košeľu ako ja. Bola väčšia. V očiach som mala slzy, ktoré pomaly stekali po mojej chladnej tvári. 

Chalani boli rovnaho šokovaní ako ja. Pred chvíľou možno kričal, kvôli bolestiam. A teraz stojí tu. Hľadí na mňa. Chalani ma pustili. Nevedela som, či mám stáť alebo sa za ním rozbehnúť.

Nevedela som, čo mám urobiť. Niekto ma postrčil. Pohla som sa. Harry sa trošku narovnal. Pomaly som kráčala k nemu. Čím viac som bola bližšie, tým viac som sa chcela vrátiť.

Vrazila som doňho. Dal preč ruku z dverí. Objal ma. Nechcela som ho objať. Nechcem mu ublížiť.

Harry

Prebral som sa v nemocnici. Tie bolesti sú neopísateľné. Snažím sa nekričať. Nejde to. Hádžem sebou o posteľ.

,,Upokojte sa pán Styles." Ukľudňoval ma doktor. Kričal som. Bolí to. Akoby mi rezali brucho. A to som ja aj spravil. No teraz... Bolí to.

,,Dajte mi injekciu!" Skríkol doktor. Je to neznesiteľné.

Pichol mi niečo do ruky. Bolesť ustupovala. Ukľudnil som sa. Chcel som sa postaviť.

,,Hej, hej, hej. Ľahnite si." Pribehla ku mne sestrička. Doktory odišli.

,,Prosím... Potrebujem vedieť kde je Hannah..." Nevedel som si vspomenúť na jej priezvisko.

,,Je vedľa v izbe." Posadil som sa. Stále to bolí.

,,Pane... Zašívali vám žalúdok a brucho. Musíte ležať." Snažila sa ma zastaviť.

,,Potrebujem ju vidieť. Len na chvíľu." Sestrička si povzdychla.

,,Buďte opatrný." Prikývol som a pomaly som prešiel k Hanninej izbe. Nazrel som dnu. Chalani ju držali. Ona kopala nohami.

,,Hannah." Ozval som sa. Hannah prestala. Otočila sa na mňa. Hľadela na mňa. Chalani na mňa hľadeli tiež. Pustili Hannu.

Musel som sa pridržiavať aby som nespadol. Držal som sa slabo za brucho. Louis Hannu postrčil a ona pomaly prešla ku mne.

Doslova do mňa vrazila. Objal som ju tou rukou, ktorou som sa pridržiaval. Ona ma však neobjala. Plakala. Pozrel som na chalanov. Usmial som sa. Prišli k nám a objali nás. Odstúpili. Hannah tiež.

Spadla na kolená a začala plakať.

,,Hannah..." Nemôžem sa k nej zohnúť. Bolí to. Chalani odišli. Nechali nás tu osamote. Presne to som chcel.

,,Hannah." Prehovoril som znovu.

,,Som zmätená. Čo sa stalo. Celý ten čas... Čo... Čo sa stalo?" Pozrela na mňa.

,,Sadneme si na posteľ a všetko ti vysvetlím." Natiahol som k nej ruku. Prijala ju. Spolu sme si sadli na posteľ.

,,Môj otec ťa uniesol. Ale to myslím, že vieš. Nahradil ťa robotickou verziou teba. Celú tú dobu ju ovládal. A ja som si myslel, že si to ty. Ale teraz je preč. Všetko zlé je preč. A..." Vzal som jej dlane do tých mojích. ,,Už sa to nevráti." Pobozkal som ju na pery. Chutia ako chlór. Museli jej dezinfikovať ústa. Neviem, ale prečo.

,,Chcel ma znásilniť. Obchytkával ma." Otec. Ten kokot. Zabijem ho. Pokiaľ nezdochne v base. Bol som chvíľu pri zmysloch. Do doby kým prišla sanitka.