Bojovník osudu [Výnimoční #2 ]

★ 5. kapitola - V mysli bojovníka ★

Yay! Som šikovná a vďaka tomu, že mám teraz toľko voľného času, darí sa mi písať dva príbehy naraz, aby ste toľko netrpeli ;) Hlavne teraz, keď sa Nel začali jej hodiny a ja sa nemôžem dočkať, kedy konečne spoznáte viac z Mervely, jej histórie a krajov a proste toho všetkého... :D Užite si ďalšiu kapitolku z pohľadu nášho Rentha ;) 

    Svitalo, keď som tichučko ako myš vkĺzol cez vchodové dvere do prázdnej vstupnej haly, dával si dobrý pozor na každý jeden krok a obzrel sa okolo seba, či náhodou niekto už nie je hore. Po tej potýčke s Annelie mi hneď bolo jasné, že spánok nebude dobrý nápad a radšej som šiel von, dúfal som, že nájdem niečo, čím sa budem vedieť zabaviť na zvyšok noci. Našťastie, Thora musela mať na mysli to isté, pretože som ju stretol na polceste k sídlu, kam šla hľadať nejakú spoločnosť. Väčšinu noci sme sa potom len bezcieľne túlali po meste.

Tiché zavytie mi napovedalo, že môj príchod nebol taký nepovšimnutý, ako som si myslel a zo salóna sa vyrútil Shetani, oranžové oči mu planuli a jeho tón v mojej hlave bol karhavý. Môjmu aguerovi sa nikdy nepáčilo, keď som sa vykrádal z domu, kedy sa mi zachcelo, hlavne počas noci a nikdy ho nezobral so sebou, aby mi kryl chrbát.

„No tak, vieš predsa, že by som v tom uzavretí štyroch stien prišiel o rozum," zašepkal som na svoju obhajobu. Čosi zavrčal na odpoveď, no putom ku mne nič neposlal.

Pomaly som k nemu podišiel a položil mu ruku na hlavu, aby som ho zľahka pohladkal, keďže som sa viac nechcel naťahovať. Shetani vydal zvuk, ktorý znel ako útrpný povzdych a na sekundu sa mi oprel do dlane, potom sa prudko odtiahol a naoko po mne chňapol zubami. Ticho som sa zasmial.

Odpratal som sa do izby, kde som si dal rýchlu sprchu, aby ma prebrala aj aby zo mňa zmyla všetky pachy mesta a noci a prezliekol sa do čistých džínsov, trička a ponožiek. Kým som si okolo pása uväzoval opasok s mojím obľúbeným gladiusom, zišiel som o poschodie nižšie a ocitol sa zoči-voči mame. Stále bola len v župane, vlasy rovnakej farby ako tie moje neupravené a odstávali do všetkých možných strán, jej bledozelené, machové oči sa upriamili na mňa.

„Kam ideš?" zaujímala sa.

Nadvihol som obočie. „Nie je to očividné?"

„Aspoň sa najprv naraňajkuj," povzdychla si. „Možno dokážeš fungovať bez poriadneho spánku, ale ak začneš zanedbávať ešte aj stravu, úplne sa zoderieš."

Zamračil som sa, no predsa zahundral čosi o tom, že som mal v pláne zastaviť sa najprv po jablko a cestou do kuchyne som rozmýšľal, ako to do pekla vie. Skontroloval som sa v zrkadle, nevyzeral som až tak zle, ako som sa cítil, totálne uťahaný a ospalý, navyše po toľkých rokoch, čo fungujem na takomto režime som nečakal, že si niekto všimne ten rozdiel. Vzal som si z košíka na ovocie lahodne vyzerajúce zelené jablko a zavrtel hlavou, veď na tom aj tak nezáležalo.