Bojovník osudu [Výnimoční #2 ]

★ 29. kapitola - Jistis ★

Okej, okej, tak to stíham. Síce o držku, ale keďže som cez víkend bola kreatívna, povedala som si, že nebudem naťahovať :) Na úvod, s touto kapitolou.... nie som spokojná, viem, že to hovorím často, ale tentokrát to myslím naozaj vážne...Neviem, čo na to poviete vy, no je možnosť, že ju neskôr ešte zeditujem :) Majte krásny zvyšok týždňa a príjemný víkend! 

Annelie pochodovala po kuchyni, netrpezlivá a ešte stále trochu rozklepaná, kým sme tam všetci čakali, kým mama dotelefonuje s Kostanz, či smieme odísť do Jistisu na vlastnú päsť alebo musíme čakať na povolenie. Vedel som s určitosťou povedať, že aj keby nám Najvyšší dali červenú, jedna konkrétna ryšavka sa aj tak rozhodne to ignorovať.

„Annelie, prosím, upokoj sa," Lynn sa načiahla za jej rukou, aj keď sama vyzerala znepokojene.

Doľahol ku mne tichý vzlyk a ja som sa obzrel cez plece na mladú tmavovlasú ochrankyňu, Mireiu, ktorá bola stále pobledlá, tuho sa objímala pažami a vyzerala, že každú minútu omdlie. Môj brat na po nej ustarane poškuľoval, všimol som si, ako mu šklbe rukou ako keby sa jej chcel silou mocou dotknúť a utešiť ju. Napriek všetkému som nadvihol obočie, pre Myrona bolo nezvyčajné prejaviť o niekoho záujem, ešte menej o dievča.

„Čo to toľko trvá?" zahundrala Annelie.

Vtedy vstal Cassian, ktorý toho už mal zrejme dosť a vzal jej tvár do dlaní. Ako na odpoveď som ja tie svoje zaťal do pästí pri pohľade na to dôvernosť, kým si hľadeli do oči a keď ju k sebe potiahol a vtisol jej bozk do vlasov, bol som pripravený tresnúť ho stoličkou po hlave.

Konečne sa vrátila mama a Annelie sa v sekunde odstrčila od Cassiana a zovrela jej zápästia. No stačil jediný pohľad do maminej tváre a bolo mi jasné, že pre nás nemá novinky, aké by sme chceli počuť.

„Kostanz je na ceste prehovoriť so svojimi nadriadenými, no radila mi, aby sme nemali priveľké nádeje," povedala ospravedlňujúco. „Najvyšší to tak ľahko nepovolia, schválne budú svoje rozhodovanie naťahovať."

Annelie zavrčala. „Tak to ani náhodou!"

Zastala si predo mnou, sivé oči jej horeli od zlosti a oceľového odhodlania, bol to rovnaký pohľad, aký som videl aj včera v noci, keď sa nebojácne postavila nagasi, alebo keď potisla dvere do Siene aj napriek zákazom, pripravená nakričať na najmocnejších mužov v krajine.

„Požičiaš mi mobil?" spýtala sa, hlas bez emócii a plný chladu, jej tón hovoril, že neprijíma žiadne námietky. Prikývol som a siahol do vrecka džínsov a vytiahol odtiaľ mobil, ktorý som používal iba v skutočne nevyhnutných chvíľach.

„Vďaka," zamrmlala zatiaľ čo naliehavo ťukala na klávesnici.

„Anne –" pokúsil sa protestovať otec, no zdvihla ruku a pritisla si mobil k uchu. Otec sa teda neochotne stiahol.