Bojovník osudu [Výnimoční #2 ]

★ 31. kapitola - Puto najsilnejšie ★

Som akási príliš štedrá s tými kapitolami :D No zajtra najskôr odchádzam na dedinu bez internetového pripojenie a neviem kedy sa vrátim, tak som si povedala, že vás nebude mučiť, keď už minulá kapitola skončila tak ako skončila... :D Poviem len toľko, že dúfam, že si užijete predĺžené voľno a kapitola sa hádam bude páčiť ;) 

V živote som zažil už veľa blízko smrti momentov, väčšina z nich bola spôsobená mojou vlastnou nerozvážnosťou alebo masochizmom, no nikdy som sa nebál. Vždy som si myslel, že smrti by sme sa nemali desiť, nie je to nič diabolské alebo zlé, pre mňa predstavovala skôr oslobodenie, začiatok novej a snáď lepšej cesty.

Ale keď som sledoval, ako Annelie omdlela vo vstupnej hale nášho domu, bledá a zakrvavená, prakticky som sa strachom zadúšal.

Lynn padla na kolená vedľa nej a skôr ako ktosi z nás stihol namietnuť alebo navrhnúť čosi iné, obe ruky zapatlané od krvi jej pritisla na hruď a ja prisahám na Nebesá, že som nedýchal celé tie bolestne dlhé dve minúty, kým ju moja sestra liečila. Keď bola hotová, Lynnette sa zvalila na zem a Cassian bol pri nej takmer okamžite, pátral po akejkoľvek známke zranenia. No ona len omdlela od vyčerpania, vydala zo seba všetko, čo mohla.

Nedokázal som sa pohnúť, vedel som, že ak tak urobím a zistím, že nedýcha, že Lynn aj napriek tomu, že jej zahojila rany, ju nedokázala zachrániť, neuniesol by som to. Sklonila sa nad ňou mama, pritisla jej dva prsty na krk, kde už klíčila výrazná modrá podliatina a nahlas vydýchla.

„Žije," oboznámila nás s úľavou, „ale potrebuje si oddýchnuť, Elian, Myron, mohli by ste –"

„Nie."

Trvalo mi chvíľu, kým som si uvedomil, že to slovo prišlo odo mňa. Všetci sa na mňa pozreli, zmätení, Caira aj trochu pobúrene, ako keby som navrhoval, že ju tam necháme ležať na mrazivom mramore.

„Nikto sa jej nedotkne," zavrčal som a konečne prinútil telo hýbať sa. Jedna moja časť si uvedomovala, že sa správam smiešne, no nemohol som si pomôcť, prebúdzal sa vo mne akýsi odveký, hlboko zakorenený inštinkt, v momente, ako by som niekoho zbadal dotknúť sa jej čo i len jedným prstom, vymaľoval by som steny jeho krvou.

Opatrne som ju zdvihol na ruky a nikto sa ma nepokúsil zastaviť, keď som vyšiel po schodoch a mieril do svojej izby, všetci ma však pozorne sledovali a ja som sa nestaral, že im tak dávam na známosť to, čomu som sa tak dlho snažil vyhnúť. Teraz mi bola úplne ukradnutá moja niekdajšia prísaha alebo všetky roky, ktoré som premrhal... Videl som len Annelie, cítil tú pretrvávajúcu bolesť v hrudi, ktorá sa stále stupňovala, aby ma mohla roztrhať na kusy v momente, čo sa ocitnem v osamotení mojich štyroch stien.

Shetani ma už čakal pred dverami, oranžovými očami si najprv prehliadol mňa, skontroloval, či som náhodou nebol smrteľne zranený a potom sa zadíval na Annelie v mojom náručí a zavyl, smutne, zlomene.