Bojovník osudu [Výnimoční #2 ]

★ 40. kapitola - Vnútorný nepriateľ ★

Ahoj, ahoj, dnes až tak neskôr, pretože stresujem parádne, čo vám poviem, vysoká škola mi dáva zabrať a to tam ešte ani nechodím -_- No nič, to vás nikoho nezaujíma... Hádam sa bude kapitola páčiť, koniec bude za 13 kapitol, takže treba ešte pokaziť všetko, čo sa dá ;) 

Nevrátia sa.

Sú mŕtvi.

Myšlienky mi v hlave vírili v rovnakom rytme ako moje päste dopadali na kožený povrch boxovacieho vreca, ktoré som našiel v sklade v našej akadémii. Bolo dobre po západe slnka, tréning sa skončil už dávno, no nedokázal som v sebe nájsť silu vrátiť sa domov, počúvať to ohlušujúce ticho a napätie, čo visí vo vzduchu, s vedomím, že mama leží skrútená v posteli, triešti sa na kusy a ja s tým nedokážem nič urobiť. Neexistuje spôsob, ako uľaviť jej bolesti. Moji súrodenci sú dávno stratení.

So zaťatými zubami som prinútil ruky, aby sa hýbali rýchlejšie, udierala tvrdšie, tak prudko, že mi zostanú modriny a hánky mi budú krvácať. Za tie tri dni odkedy sme objavili ich prázdne postele a ani po jednom z nich nebolo ani stopy, zostával som v akadémii dlhšie než ostatní a snažil sa sám sebe vyšťaviť až do bodu úplného kolapsu, aby som nemusel rozmýšľať nad tým, aký osud čaká na Lynn, Rentha a Annelie. Tri dni sa mi úspešne darilo držať myšlienky ďaleko od toho, zamestnával som sa hocičím, len aby som nemusel ísť domov a čeliť nezmeniteľnej pravde a svojim rodičom, ktorí pomaly chradli, kúsok po kúsku.

Ale teraz, uzda, ktorou som držal svoju myseľ v hrsti, povolila.

Necítil som fyzickú bolesť, ani som si neuvedomoval, že stále udieram z celej sily, že mi po krku steká pot a nasakuje do látky trička, nevnímal som ani že čeľusť zatínam tak silno, že by som si mohol rozdrviť zuby, pálenie v svaloch bolo vítaným uvoľnením...Aj keď to veľmi nepomáhalo. Myseľ sa stala bludiskom temných myšlienok a predstáv všetkých možných spôsobov, akými ich Ermann mohol zabiť – obrazy spáleného mäsa, krvi kvapkajúcej z rán po celom tele, nagasi ako im trhajú hrdlá, kým kričia, prosia, volajú niekoho – nie, volajú mňa! Pretože som ich starší brat, osoba, ktorá ich mala ochrániť a držať ich v bezpečí od všetkých možných nebezpečenstiev.

Sklamal som ich.

A teraz ich tváre už nikdy neuvidím.

V hrdle ma pálil nahnevaný výkrik, ktorý sa zúfalo snažil prebojovať na slobodu, aby každému ukázal ako veľmi trpím, ako zle na mňa vplýva, keď ich nemám pri sebe, aby každý vedel, že by som dal čokoľvek – čokoľvek! – len aby sa na mňa moja sestra ešte raz usmiala; aby po mne Annelie hodila ďalší zo svojich prosebných pohľadov, aby som ju ušetril hodiny s Thorou; aby po mne môj malý brat štekol ešte aspoň jednu nemiestnu poznámku... Dal by som za to dušu, dal by som za to aj celý svoj bezvýznamný život, aby som s nimi mal ešte jednu poslednú chvíľu.