Bojovník osudu [Výnimoční #2 ]

★ 26. kapitola - Inkubov bozk ★

Ahojte! Viem, že je to u mňa pomerne nezvyk takto neskoro, ale tento týždeň nič nestíham -_- Táto kapitola....Ako som hovorila, je nadpriemerne dlhá a...Ja ani poriadne neviem ako ju okomentovať, pretože to bolo niečo, čo sa proste stalo, sama neviem ako, ale páčilo sa mi to, tak som to nechala... :D Fakt by som si nemala nechávať písanie na jedenástu večer :D 

Enjoy ;) A prajem úspešný piatok a pekný víkend ;) 

     Skládka bola miesto tesne za mestom, schované za rozľahlým cintorínom, aby náhodných okoloidúcich nelákalo vplížiť sa tam a čosi ukradnúť. V priebehu rokov sa však aj tak pár takých prípadov prihodilo, preto bola zabezpečená bránou na zámok, od ktorého kľúč malo len pár šťastlivcov a vysokým plotom s hrotmi, na ktoré by sa každý narušiteľ nabodol, ak by ho napadlo ho preskočiť. Navyše bola strážená aguermi. A to nespomínam jej vedúceho, ktorý rozhodne nebol milý muž.

Toľko som povedal aj Annelie, kým sme sa teperili cez les, možno som dúfal, že potom ustúpi zo svojho rozhodnutia ísť so mnou, ale keďže je taká neznesiteľne tvrdohlavá, jasné, že ju to nevyplašilo, ak už nič, povedal by som, že bola o to viac vzrušená.

„Ako sa potom dostaneme dnu?" zaujímala sa.

„Zo západnej strany je v plote diera, nie priveľmi nápadná, ale dostatočne veľká, aby ňou preliezol človek."

Pozrel som na ňu kútikom oka, ako som jej nakázal, od hlavy po päty bola oblečená v čiernom a videl som, ako sa jej pod tričkom rysuje opasok so zbraňami, keď kráčala. Vlasy mala odhrnuté z tváre, zviazané do vysokého chvosta, ktorý za ňou pri chôdzi povieval. Akosi vďaka tomu jej ohnivé vlasy vyzerali menej žiarivé v tme naokolo. Vyzerala unavená, ale veľmi sa snažila, aby to nebolo vidno, no ja som to stále odpozoroval z jej strnulého postoja, jej šuchotavých krokov, ako keby jej končatiny boli priveľmi ťažké, aby ich zdvíhala. Poznal som ten pocit až príliš dobre.

Obaja sme sledovali les okolo, možno sme kráčali po štrkovej ceste, ďaleko od nástrah stromov a kríkov, ale to neznamenalo, že naša prítomnosť zostala nepovšimnutá. Veľakrát som sa pokúšal zistiť, čo všetko v týchto lesoch číha, ale zatiaľ som naďabil iba na pár blairstriddov, rodentov, raz som naštval jedného gnoma, ktorý tadiaľto prechádzal, raz sa sem zase zatúlal golem a ja som mohol len žasnúť nad touto kamennou bytosťou, kým ma zaregistroval a ja som ho musel zabiť. Oh, a nezabúdajme na ten jeden raz, keď som sa ako trinásťročný ocitol zoči-voči vlkolakovi.

Konečne sme došli na koniec cesty a ja som naznačil Annelie, že pôjdeme dolu zrázom, no pripomenul som jej, aby zostala potichu. Aguerovia by nás mohli začuť aj z takejto vzdialenosti a upozorniť vedúceho. Opatrne sme sa zosunuli dole, ale keď som sa pohol, že pôjdeme ďalej, uvedomil som si, že Annelie zastala a civela smerom k cintorínu.