Bojovník osudu [Výnimoční #2 ]

★ 37. kapitola - Mimo kontroly ★

Tak teda deň po novom roku, na moje obľúbené číslo a zhodou okolností aj na moje meniny (nie, vôbec nemám sebecké postranné úmysly) tu máme novú časť. Ako ste prežili Nový rok, žiadne úrazy ani čierne diery v hlave? :D 

Čo sa týka vydávania, zrejme zostanem verná svojmu predošlému zvyku, kapitola za týždeň najskôr vo štvrtok alebo v piatok, záleží od školy, tak so mnou snáď budete trpezliví :) 

P.S. Už dlho som nedávala venovania a tak chcem historicky prvú kapitolu  v roku venovať mojej other crow a neskutočne super a zábavnej babe a mojej veľkej podpore. Ďakujem za všetko, snáď budú naše spamy pokračovať aj v novom roku ❤

Svitalo, kým sme sa vymotali zo spleti lesných cestičiek a prekročili hranice s Belwickom, nebo nad našimi hlavami prechádzalo do svetlo sivej, zaháňalo všetky nebezpečenstvá temného lesa späť do úkrytov, aspoň na nejakú chvíľu. Držali sme sa pri zemi, kráčali najtichšie, ako sme vedeli, aby sme nevyrušili nič, čo by si z nás mohlo spraviť večeru.

Renth mi priznal, že nie je isté, či tu Iseult nájdeme, ale bolo to jediné miesto, ktoré bolo dostatočne bezpečné, aby tam našiel útočisko syn Najvyššieho so svojou rodinou potom, čo jeho vlastná rezidencia bola zničená. Úprimne, nájsť Iseult som nepovažovala za ten najväčší problém, skôr som si robila starosti s tým, ako sa dostaneme do perfektne stráženého domu Baldrica Mowbraya.

Ak som si myslela, že dom Iseult bol prekliaty zámok, netuším ako by som mohla klasifikovať budovu, ktorá sa predo mnou rozprestierala, keď sme prešli cez štíty, ktoré ju chránili. Renth mi vysvetlil, že majú blokovať len tvory, čo nemajú nebeskú krv. No vážne, aká je potom ich pointa?

„Čo je to s tými Najvyššími, že stále budujú také kolosálne domy?" zašepkala som, skôr sama pre seba ako pre Rentha. „Snažia si tým niečo kompenzovať?"

„To je súčasť ich rivality," vravel Renth. „Čím väčší dom postavíš, tým lepšie pôsobíš. Veľký dom znamená veľký majetok a v dnešnej dobe sa majetok rovná moci."

„Takže si tým len honia svoje ego," zosumarizovala som.

Pripravovala som sa na akúsi vzrušujúcu vlámačku na štýl akčných filmov, takže som zostala prekvapená, keď Renth v pohode nakráčal k hlavným dverám – z vyberaného tmavého dreva s vyrytou hrdou bronzovou líškou, symbolom Belwicku – a proste zaklopal.

„Čo to robíš?" sykla som.

Neodpovedal, namiesto toho si upravil bundu, prešiel si rukou cez vlasy, aby mu neodstávali do všetkých svetových strán a usmial sa – skutočne usmial –, keď nám dvere otvorila slúžka.

„Dobrá ráno, hlboko sa ospravedlňujeme, že vás vyrušujeme takto skoro ráno, ale ak by existovala šanca, že by ste poinformovali slečnu Astris, že za ňou prišiel jej známy z plesu, boli by sme vám povďační."