Bojovník osudu [Výnimoční #2 ]

★ 44. kapitola - Úlomky sna ★

Takže tradične vo štvrtok nová časť BO :) Dopredu vravím, že to bude skôr taká oddychovka, čo asi oceníte potom napínaní s Renthom :D 

Smrť sa zdala odporne zdĺhavá. Predstavoval som si svoju poslednú chvíľu toľkokrát, za svoj život som k nej bol už tak blízko, že som si to zrejme nevedomky predstavoval ako niečo rýchle, náhle, že sa to stane v mihu oka a ani si neuvedomíte, čo sa stalo dokým nie je neskoro. Avšak skutočnosť bola oveľa viac bolestivá a únavná. V momente, čo ma meč zasiahol, som nič necítil, bol som taký vyčerpaný, ochromený, že som necítil bolesť. Myslel by som si, že ma minul, nebyť toho, že ma moje slabé telo zradilo úplne. Posledné, čo si pamätám, je, že som padal k zemi. A že som počul krik, plný takej surovej bolesti, že som bol normálne rád, že nebudem pri vedomí, aby som ho počúval.

Keď som sa znova prebral, nebol som si istý, čo čakať. Jeden by si myslel, že keď raz zomriete, je to, koniec cesty. A keby aj nie, potom by to malo byť plné temnoty a prázdna, možno aj ohňa, ak sú odveké legendy o pekle aspoň trochu blízke skutočnosti. Nečakal som, že ešte niekedy uvidím svetlo, takže som bol pekne prekvapený, keď som sa našiel v miestnosti plnej neznámeho nábytku a pachov, steny osvetlené plameňmi sviečok. Nečakal som ani, že sa budem cítiť, ako keby ma niekto roztrhal na kúsky a potom sa pokúsil zošiť dokopy.

A rozhodne som nečakal, že uvidím Annelie, ako spí s hlavou zloženou na okraji posteli a moju ruku pevne zviera vo svojej.

Skúsil som zavrieť oči a jemne potriasol hlavou, len toľko, koľko mi to bolesť dovoľovala, a potom ich znova otvoril. Len aby som bol stále v tej istej izbe, s tými istými svetlami a pocitom neznáma, a Annelie ma stále držala za ruku, cítil som teplo z jej dlane, ako prechádza do mojej, takže to za žiadnych okolností nebol sen. Musel som vydať akýsi zvuk alebo proste vycítila, že už som hore, pretože sa odrazu pohla, vystrela sa tak prudko, že si takmer rozlomila chrbticu a hlúpo zažmurkala, kým pochopila, že už naozaj nespím.

„Oh, vďaka najdrahším Nebesám!" vydýchla a v očiach mala skutočné, nepopierateľné slzy.

Rozšíril som oči a reflexívne sa pokúsil posadiť, chytiť ju za ruky a objať, aby prestala plakať, aby prestala plytvať slzami na niekoho ako som ja. No v momente, čo som sa len zavrtel mi telom ako bič prešlahla ostrá bolesť a vyhnala mi z hlavy všetky myšlienky o smrti a utešovaní Annelie. Nie, toto ešte nie je ochutnávka druhého sveta.

Annelie bola pri mne behom sekundy, sadla si vedľa mňa na relatívne malej posteli, moja dlaň stále medzi tými jej, upokojujúca a utešujúca, držala ma skrz bolesť, odhŕňala mi pramene vlasov z čela, jej nežné dotyky, jej prítomnosť a trpezlivosť zaúčinkovali ako balzam až som pomaly prestal zatínať zuby, keď bolesť nakoniec ustala. Napriek tomu som rany stále cítil, celá ľavá strana môjho tela pálila a pulzovala bolesťou.