Bojovník osudu [Výnimoční #2 ]

★ 24. kapitola - Čaro Matky prírody ★

Ahooooj, takže takto v náhodný deň som tu zas :) Ku kapitole poviem len toľko, že... Písala som to raz večer, keď je moja mozgová aktivita na najnižšom stupni, takže vzniklo toto, ale... Prišlo mi zvláštne odľahčujúce a vtipné, tak som to tu nechala :D Som zvedavá ako to budete vidieť vy ;) 

Spala som ako zabitá, oveľa lepšie ako za celé týždne, čo bol zrejme výsledok psychickej záťaže a nedostatku spánku. Želala som si už nikdy sa nezobudiť do toho chaosu, čo je môj život, no vtom som na kolene zacítila akýsi dotyk a strhla sa zo spánku, vyplašená a behom sekundy som sa ocitla na podlahe a narazila si kostrč.

Pomaličky môj mozog zase začal fungovať a ja som si všimla stoličku, na ktorej som sedela, teraz prevrátenú na zemi, ubolený nebol len môj zadok, ale aj krk a chrbát, svaly stuhnuté zo spánku v nepohodlnej polohe na stoličke. A potom Cassian v mojej posteli, čierne vlasy strapaté od spánku, oči sťažknuté, ale aspoň sa mu do tváre vrátilo trochu farby. Stále nevyzeral úplne zdravý, ale tak...

„Ospravedlňujem sa," začal, no odmávla som ho.

„Nie, nie, to je v poriadku."

Pozviechala som sa zo zeme a sykla od ostrej bolesti v každom kúsku môjho tela, vzdialene som vnímala akýsi podivný tlak v podbrušku. Obzrela som si Cassiana, na žiarivo bielych obväzoch nebol ani náznak krvi, čo som brala ako dobré znamenie.

„Ako sa cítiš? Nebolí to?"

Opatrne si sadol a trochu sebou trhol. „Stále to cítim, tú ranu, ale nebolí to tak veľmi ani ma nič neťahá –" Odmlčal sa a jeho oči farby polnoci sa zamerali na mňa. „Nedali ste ma dokopy bežným spôsobom, však nie?"

„Nie," priznala som. „Lynn ťa vyliečila svojím dotykom." Sotva nad tým žmurkol, prstami si jemne prešiel po obväze na mieste, kde bola bodná rana.

Vzala som z nočného stolíka fľaštičku, otvorila ju a podala mu ju. Nadvihol na mňa obočie.

„To je proti bolesti, len pre istotu," objasnila som. „Cassian, čo si zo včerajšieho večera pamätáš?" Opatrne si glgol z hojiča a až potom povedal, „Pamätám si, ako som sa bil s nagasi. Jeden z nich ušiel, jedného som zabil pomerne rýchlo, no ten druhý sa dostal cez moje obrany a bodol ma. Nakoniec som ho zabil a potom bežal za vami, viem, že sme boli v aute, ale všetko ostatné je rozmazané."

Zahryzla som si do pery, takže si nespomína, že spoznal Lynnette, že sa na ňu díval ako keby bola odpoveďou na otázku, ktorú sa sám seba pýtal tak strašne dlho... Teraz bol rad na Cassianovi, aby si ma obzrel.

„Čo ty, nie si ranená?" Na predlaktiach sa mi stále ťahali dlhé jazvy ako pozostatky škrabancov od nagasiho pazúrov, ktoré mi Damaris vyliečila ešte včera večer.