Bojovník osudu [Výnimoční #2 ]

★ 42. kapitola - Smrtiaci tanec dvoch ★

Tak na sklonku ďalšieho týždňa tu tradične máme aj novú kapitolu, keďže som po pilotnej maturite, nenapadá mi žiadny žoviálny úvod, takže len stručne... Možno poviem len toľko, že vzhľadom na koniec tejto kapitoly a fakt, že to 14.2. bude rok, čo som dopísala Správkyňu, možno bude kapitola ešte v ten deň, záleží od toho, kedy sa vrátim z Bánskej Bystrice... ;) 

     Renth poriadne nespal ani nejedol za tie tri dni, čo sme sa pretĺkali lesom. Každé ráno rozprával menej a menej, dokonca ma prestal aj komandovať a kritizovať za to, že kráčam tak pomaly... A to ma desilo ako nič iné. Chápala som, že je frustrovaný – obaja sme boli – pretože sme šli už niekoľko dní, a predsa sa zdalo, že Lynnette je mimo náš dosah, no takto sa oslabovať, ísť až na úplne dno...To naozaj nebol spôsob, ako sa s tým vyrovnať.

Ponurý les naokolo, ktorý mi už pekne liezol na nervy, sa mi zdal stále rovnaký, pravdepodobne to bolo len mojím prispatým mozgom, ktorý si zo mňa nemiestne uťahoval, keďže som toho v noci tiež veľa nenaspala, no prišlo mi to, ako keby sme kráčali v kruhu. Navyše nám stále pršalo, čo náš pochod iba viac zhoršovalo. Jedno z tričiek som mala omotané okolo hlavy ako burku, pokiaľ možno, snažila som sa udržiavať vlasy suché najviac, ako sa dalo, aby som cestou ešte náhodou nedostala zápal mozgových blán.

Renth šiel niekoľko krokov popredu, ruku nespúšťal z opaska a jastril po našom okolí, či tam náhodou niečo nestriehne. Stále som nechápala, ako to robí, že je schopný fungovať, kráčať vpredu a neprejaviť ani zlomok vyčerpania. Ja, aj napriek tomu, že som sa snažila naspať počas noci aspoň niečo a schrúmala svoj denný prídel ovocia, som bola na svojom limite. Bola som unavená, v hlave mi neustále trešťalo, mala som po krk lesa, sprostého počasia a jabĺk, ale najviac...tej neistoty. Pomaly ma to zožieralo, no zatvrdila som sa, les plný nebezpečnej hávede naozaj nebol vhodné miesto na emočnú krízu.

Čosi sa mi mihlo v kútiku oka, okamžite si vynútilo moju pozornosť a vo svojej snahe rýchlo sa zvrtnúť a zároveň chmatnúť po athame, som sa zapotácala a bokom narazila do najbližšieho stromu. Renth sa zastavil, ponad plece na mňa hodil pohľadom, ako keby odhadoval, či som konečne prišla o rozum, alebo naozaj na niečo narazila. Sprvu som sama zvažovala svoj zdravý rozum, čokoľvek to bolo, musela som si to len predstavovať. No potom sa to pohlo a ja som si uvedomila, že to, čo som považovala za kôpku hnedastých popadaných listov, bolo v skutočnosti zviera.

S prekvapeným výdychom som spravila krok späť. Čo ma oči presviedčali, že vidím...Musela to byť lož. Bol to vlk, len o čosi väčší ako obyčajný a jeho srsť... Pripomínala mi listovú žilnatinu, sfarbenú do vyblednutej hnedej, no vo svetle, keď sa vlk pohol, akosi sa mi to zdalo, ako keby sa tá farba menila na hnedočervenú, okrovú... Presne ako jesenné lístie.

„Č – čo..." zakoktala som a naslepo chňapla po Renthovi, ktorý sa postavil vedľa mňa.

„Ah," vyšlo z neho. „Blairstidd...Teraz aspoň vieme, že ideme správne."