Bojovník osudu [Výnimoční #2 ]

★ 9. kapitola - Žeravá zlosť ★

Ahoj, no tak som tu zase, už vám asi aj musím liezť na nervy, keď pridávam tak často, však? :D Môžem povedať, že kapitola je jedna z kľúčových, nastáva mierny zvrat v príbehu a ja sa nenormálne teším, že čo si o tom budete myslieť ;) 

Enjoy. 

     Nasledujúce ráno som bola ešte viac znavená ako predtým, ostala som dlho hore, aby som listovala v knihách, ktoré sme s Lynn našli a mysleli si, že by sa v nich mohlo písať o tej neslávne známej bitke v Jistise. Jediné, čo som sa dočítala, bolo, že Jistis je vychýrená, obávaná väznica v Hedgeforte, severovýchodnom kraji Mervely a že počas tejto bitky bola taká zničená, že sa už viac nepoužíva.

Iná kniha bola menej skúpa na detaily bitky, alebo lepšie, aký bol vôbec jej dôvod. Bolo to prvýkrát, čo Ermann zaútočil, prekazil každoročný kvetinový sprievod v Alddene, v južnom susedovi Hedgefortu spolu so svojimi novými spojencami nagasi a uniesol dvanásť ľudí, medzi nimi aj natoľko vážený syn Najvyššieho, Raiden Sailend. Trvalo takmer dva týždne, kým zistili, kde ich skrýva, zorganizovali záchrannú jednotku a presvedčení, že majú akt prekvapenia vo svoj prospech, vtrhli do väznice.

Lenže tam na nich už čakala Ermannova vlastná armáda.

Správa sa tam končila, neposkytovala žiadne ďalšie informácie ako keby aj písať o tom bolo priveľmi bolestivé. Vtedy mi Lynnette prezradila, že rodiča jej raz rozprávali, že to skončilo masakrou, z dvanástich väzňov a štyridsiatich bojovníkov, čo ich išli zachrániť, sa vrátili ani nie dvadsiati. Samotná Damaris bola veľmi ťažko zranená a takmer zomrela, takže som nápad, že budem trochu vyzvedať u nej, hneď zavrhla.

Aj dlho potom, čo Lynn odišla do svojej izby a všetky knihy mi len bezmocne ležali na stole, som nedokázala zaspať. Nie, keď mi toho po rozume behalo toľko, keď bol v tom príbehu, ktorý som potrebovala poznať toľko dier. Navyše, bála som sa, že budem znova snívať o Sethovi, nebola som pripravená vidieť viac, byť svedkom mučenia, ktoré mu Ermann určite prinesie.

Jediná vec, ktorá mi pomohla nakoniec zaspať bol Shetani. Robil nám spoločnosť celý čas, čo sme sa prehrabávali v dokumentoch a knihách, sledoval nás bystrými, jasnými očami a jedna moja časť uvažovala, či nás len nešpehuje, aby potom mohol žalovať svojmu majiteľovi. Povedala som si, že mi je to jedno, povedala som Renthovi jasne, že ak sa ma pokúsi zastaviť alebo ma obmedziť, ako to predtým urobila jeho mama, budem sa brániť. Ale nakoniec som bola za aguera vďačná, ako keby vycítil môj nepokoj, vliezol si ku mne do postele a jeho teplo a prítomnosť mi pomohli uvoľniť sa natoľko, aby som vypla.

Avšak, stále mi to neprišlo dosť a keď svitlo ráno a musela som vyliezť z postele, aby som stihla hodiny, mala som chuť skočiť z okna. Shetani nebol nikde na dohľad, keď som sa zobudila, pravdepodobne sa vrátil späť k Renthovi, keď som konečne odkväcla. Z izby som zamierila hneď do kuchyne a potlačila útrpný povzdych, keď som tam našla spomínaného, nemala som náladu sa s ním zapodievať.