Bojovník osudu [Výnimoční #2 ]

★ 46. kapitola - Krása padlej hviezdy ★

Prepáčte, že kapitola nebola včera, ale šla som do divadla a nestihla som to... Dodatočne teda želám krásny MDŽ a keďže sme teda mali ten sviatok, bola som dobrá a konečne je tu aj časť, ktorá nemá vražedný koniec :D Možno bude celkovo taká...fádna, ale tak ticho pred búrkou musíš byť ;) 

P.S. Budúci štvrtok neviem zaručiť, či sa uvidíme, keďže budem po maturite a netrúfam si povedať, v akom budem rozpoložení... A týmto chcem popriať aj veľa šťastia a pevné nervy ostatným maturantom. #weareallinthistogether  ❤

"Viem, kde je," boli prvé slová, ktoré som začul, keď ma opar umelého spánku z tabletiek, čo mi Annelie podávala, konečne opustil. Točila sa mi hlava, môj mozog nedokázal ani len spracovať, kde som, čo znamenajú vypovedané slová a žmurkal som ako bláznivý z odrazu prisilného svetla. Vtom sa Annelie nado mňa naklonila, hlavou jasnosť aspoň trochu zmiernila a ja som pomaly rozoznával črty jej tváre.

Čo ma zarazilo hneď na úvod, bolo, že vyzerala príšerne, a tým myslím, že na hlave mala perfektné vrabčie hniezdo, oči podliate krvou a podškrtnuté tmavými kruhmi. Kým ja som spal až priveľmi, stavím sa, že ona nespala vôbec. Otváral som ústa, že jej patrične vynadám, no uvedomil som si, že jazyk nespolupracuje, zdal sa priveľmi ťažký, ústa som mal úplne vyprahnuté a ako sa moje telo postupne prebúdzalo, rany na ramene a boku sa pripomenuli neznesiteľným svrbením, a urgentne som potreboval na záchod.

Annelie mi podala pohár vody a slabo sa usmiala, keď som na ňu podozrievavo zaškúlil.

„Tento raz žiadne lieky, prisahám," povedala. „Vyzerá to, že už si v dostatočne dobrom stave, aby si sa mohol hrať na masochistu." Pomohla mi napiť sa, len toľko, aby som mohol znova hovoriť, aj keď nasledujúce slová nezneli o nič menej trápne.

„Eh, mohla by si mi pomôcť na nohy? Vážne potrebujem na záchod," zachrapčal som.

Posadil som sa, s ťažkosťami a moje ego dostalo pekný preplesk, keď som sa o ňu naozaj musel oprieť, aby som sa z tej prekliatej postele postavil. Svaly boli stále v spánkovom móde, stuhnuté z toľkej nečinnosti, takže som ako úplný idiot kríval, zatiaľ čo ma Annelie držala vzpriamene. Keď sme sa dostali do kúpeľne, to trápne ticho medzi nami sa ešte prehĺbilo – udržím sa sám na nohách dostatočne dlho na to, aby som urobil, čo potrebujem?

„Ja, uh...Budem hneď vedľa, keby si...um...hej..." zakoktala, červená ako divý mak.

Len vďaka Nebesám som to zvládol bez pomoci a medzitým sa mi do končatín vrátilo trochu sily. Jasne som si uvedomoval zranenia aj depriváciu, za tých niekoľko dní, čo sme cestovali, no bol som odpočatý lepšie ako kedykoľvek predtým a nestrácal optimizmus, že do konca dnešného dňa budem schopný znova používať nohy aj ruky. Dokonca som riskol aj pohľad do malého zrkadla nad umývadlom a strhol sa. Vyzeral som horšie ako Annelie, a to strnisko na brade...Katastrofa.