Bojovník osudu [Výnimoční #2 ]

★ 25. kapitola - Hviezdy svietia temne ★

Hey ho! :) Ako sa máte, máme tu nový mesiac, aj vy už ste totálne unevaný a želáte si, aby bol koniec? 

Ešte taký krátky oznam, je dosť pravdepodobné, že kapitoly budú pribúdať takto vo štvrtok, možno v piatok, záleží od počtu písomiek, ktoré ma čakajú na ďalší deň ;) 

A teraz už nová kapitola, som na ňu pomerne hrdá, takže som zvedavá, čo poviete :) 

 „Povedala som ti to už veľakrát, ale keďže sa ma zakaždým rozhodneš ignorovať, zopakujem ti to," vrčala Thora, „si prekliaty magor, Cunningham."

„Ale aj tak ma zbožňuješ, nie?" pokúsil som sa o opovážlivý úsmev a sykol, keď mi v krvácajúcej spodnej pere zapulzovala bolesť. Thora len zavrtela hlavou a za mrmlania si čohosi o tom, že som nenapraviteľný, podišla k jednej zo skriniek svojej kuchynskej linky, aby zhromaždila nejaké liečivá pre moju tvár a ruky.

Mrkol som sa dole, aby som ešte raz ohodnotil škodu, obzrel si dotrhanú a zakrvavenú kožu a neubránil sa pocitu temnej spokojnosti. Veľa ľudí by súhlasilo s Thorou a vyhlásilo ma za idiota za to, že som vyprovokoval bitku s niekoľkými ožranmi v krčme, ale nejakým spôsobom som potreboval vypustiť paru. A keďže som stále nemal náladu navštíviť Lyru alebo iné dievča, minuli sa mi nápady.

„Pripomeň mi, prečo si to spravil?"

Prehltol som bolesť a vykúzlil na tvári ten najarogantnejší úsmev, akého som bol schopný. „Pretože som mohol."

Thora len zagúľala očami a hodila sa na stoličku oproti mne, aby mi mohla naniesť trochu hojacej masti na rozrazenú peru. Tvár ma bolela na viacerých miestach, okrem tej pery budem mať určite aj monokel a obrovskú modrinu na čeľusti, hánky sa tiež budú hojiť nejaký čas a jednému z mužov sa podarilo naraziť ma na barový pult, pričom som si parádne udrel rebrá a ešte stále ma boleli. No stále som bol na tom lepšie ako zvyšok tých chlapov, kým som odišiel z baru, každý, kto sa mi opovážil postaviť, sa váľal na podlahe v bezvedomí. Šiel som rovno k Thore domov, pretože som vedel, že mama by ma bola zabila, keby ma takto uvidela a...Fajn, uznávam, chcel som byť čo najďalej od Princa Krasoňa.

Cassianovi som neveril, bolo na ňom niečo, čo nútilo všetky moje zmysly zbystriť pozornosť a zatiaľ sa mi nikdy nestalo, že by sa zmýlili. Toľko som povedal aj rodičom, ale mama aj tak trvala na tom, že zostane, že sa potrebuje vyliečiť a vraj mu aj tak dlžíme za záchranu Annelie a Mirey. To bolo pred troma dňami a odvtedy sa mu akosi podarilo počarovať každej žene v domácnosti, dokonca aj Thora sa v jeho prítomnosti len chichotala.

„A to som si myslela, že na mňa vybalíš nejakú ohromujúcu, hrdinskú historku," zahundrala. „Čo sa to s tebou deje, Renth?"

„Chceš to abecedne alebo chronologicky?" vyzvedal som a aj keď som to nechal vyznieť ako žart, bola to pravda. Hlava som mal takú prepchatú myšlienkami, až som mal pocit, že mi vybuchne.