Bojovník osudu [Výnimoční #2 ]

★ 12. kapitola - Zlovestný prísľub ★

Šoknutí? Aj ja som, celý deň som totiž rozmýšľala či dám kapitolu ešte dnes alebo počkám do zajtra... No tak sa zdá, že zase začínam byť posadnutá písaním príbehu,a teda si neviem odpustiť ako pridávať často a podeliť sa o to s vami, aby som vedela, čo si o tom myslíte :) Som zvedavá ako dlho mi toto vydrží :D 

Mimochodom, mám na vás jednu otázku - páči sa vám, keď je Annelie drzá a hašterivá, keď ide o Rentha alebo aj hocikoho iného? Pomaly totiž zisťujem, že začína čoraz viac vystrkovať rožky a keďže ja práve takéto charaktery mám rada, nie som veľmi objektívny sudca. Takže sa obraciam na vás, páči sa vám taká kickass alebo je to už moc? :) 

Ruky sa mi tak veľmi triasli, že kým som si ich zdvihla k tvári, aby som sa ošpliechala studenou vodou a trochu sa upokojila, všetko vytieklo späť do umývadla. Povzdychla som si a vypla kohútik a namiesto vody som sa teda oprela o chladný povrch zrkadla, čo viselo nad umývadlom.

Môj mozog akosi stále odmietal pochopiť to, čo sa stalo v archíve. Keď som zbadala tie plamene, na sekundu som sa preľakla, že Ermann je v dome, že konečne prišiel čas na jeho úder, ale nikde po ňom nebola ani stopa. A vtedy mi to došlo... Renth ma tak vytočil, že som ho chcela popáliť – popáliť! -, všetko som to bola ja a keď som si to uvedomila, zmocnil sa ma strach starý ako ľudstvo samo, ktorý utíšil moju zlosť, tá páľava, ktorá pohlcovala bunku po bunke bola preč a rovnako tak plamene.

Skĺzla som na podlahu a pritiahla si kolená k hrudi a snažila som sa dýchať pravidelne. Renth bol magor, to som vedela, rád ma štval aj keď vedel, že som impulzívna, ale nikdy by som si nepomyslela, že tak ľahko stratím hlavu, že by som bola schopná mu ublížiť. Nie som taká, alebo to som si aspoň myslela. Čo ak, pretože sme s Ermannom príbuzní, rovnaké zlo koluje v mojich žilách? Čo ak stačí iba malé postrčenie a stane sa zo mňa rovnaké monštrum akým je on?

Meškala som na hodinu s Asherom, no v tej chvíli som mala väčšie problémy ako tých niekoľko cvičení navyše, ktoré mi jednoznačne dá za nedochvíľnosť. Opieral sa o stenu pri oltári, hľadel na zbrane, čo tam ležali rozložené s istou zvedavosťou predátora, ruky zložené na hrudi. Keď za mnou buchli dvere, zdvihol pohľad a premeral si ma. Robila som všetko, čo sa dalo, aby som sa upokojila, zaplašila všetky spomienky na tú nepríjemnosť a možno mal Renth pravdu, tréning mi pomôže vyčistiť hlavu. No stále som vyzerala strašne, príliš bledo, aby som sa zdala v pohode. Asher si to musel všimnúť, no rozhodol sa nevyzvedať.

„No, no, koláčik, druhá hodina a už meškáš?" nespokojne zacmukal. „Takto kamaráti nebudeme."

„Prečo by si sa so mnou chcel priateliť?" vyhŕkla som.

„Pretože viem, aký je to pocit, keď na teba každý len zíza a súdi ťa, či si hodná, aby si zostala v tomto svete, keď poriadne nevieš kam patríš a nemáš nikoho, kto by ti pomohol," povedal. „Tiež som si tým prešiel."