Bojovník osudu [Výnimoční #2 ]

★ 22. kapitola - Vyhrážky a odhalenia ★

Za to, že je kapitola dnes, môže moja nečakaná víkendová produktivita a úplne bohovská streda, asi ako prvá v mojom živote, keďže...Hádajte, kto ide zajtra až na tretiu hodinu a vstáva o 8? Nie, vôbec teraz nie som škodoradostná :P Anyway... Ďalej by som mala dodržiavať svoj plán, že kapitoly cez víkend, tento asi nie, aj keď, máme predĺžený víkend, tak ktovie... Čo sa BO týka, pomaly spejem do konca (čo u vás znamená, že sme asi v polovici príbehu, plus mínus, keďže neviem na koľko kapitol mi to vydá...) 

Okej, toľko môj obkec, vy sa pochváľte (posťažujte) ako je v škole? Už začínajú stresy, možno písomky? Ja už som mala menšie heartattacky, hlavne dnes na seminári so SJ, keď sa opýtala, aké sú gramatické kategórie (a priznám sa, že mi trvalo aspoň päť sekúnd, kým mi došlo, čo odo mňa chce :D) 

 Vynadanie na seba nenechalo dlho čakať, vlastne, len čo Damaris nariadila svojmu manželovi a synovi, aby Cassiana zdvihli zo zeme a ja som sa dožadovala, aby ho odniesli do mojej izby, kde naňho budem vedieť dať pozor, ubezpečovať sa, že prežije noc, vytiahla ma von na chodbu a začala na mňa kričať, aká som nezodpovedná, nerozumná a ignorantská, že ju privádzam do šialenstva a že keby to nebolo úplne mimo jej presvedčenia, najradšej by mi vylepila jednu výchovnú.

„Máš zaracha!" zasyčala nakoniec. „Neopustíš tento dom, žiadne ďalšie návštevy Mervely alebo San Francisca, počuješ ma? Ak sa dopočujem, že si porušila moje príkazy – zase! – už nebudem taká mierna."

Vypočula som si to všetko bez odporovania, iba som prikyvovala a kajúcne mrmlala svoje ospravedlnenia. Odkedy sa mi v mysli zrodil plán, že sa vytratím, neočakávala som, že sa to zaobíde bez trestu, vedela som, že Damaris tým parádne vytočím.

„Annelie, ja chápem, že chceš niečo robiť," pokračovala už pokojnejšie, „ale je načase, aby si si uvedomila, že viac nežiješ vo svojom neškodnom, obyčajnom svete. Tam vonku sú tvory oveľa horšie ako nagasi a pôjdu po tebe bez zaváhania." Pozrela sa cez otvorené dvere mojej spálne na nehybného Cassiana ležiaceho v posteli. „Alebo po ľuďoch, ktorí sú s tebou."

„Ja viem a naozaj ma to mrzí," povedala som. „Nechcela som ťa znepokojiť, ani sa do ničoho zapliesť, iba som chcela zistiť kto je Mireia, aby nám pomohla nájsť Setha."

Prikývla. „A kto je ten chlapec? Som si istá, že som ho nikdy predtým v meste nevidela."

„Volá sa Cassian Petturi a stretli sme sa pred pár dňami, počas Féile na Dathanna," vysvetlila som. „On..Dával na mňa pozor."

Požiadala som Damaris, aby objasnila Mirey všetko, čo sa dialo odkedy Setha uniesli, potom som sa zrútila na stoličku, ktorú som si pritiahla od stola k okraju postele. Cassian bol mŕtvolne bledý, hruď sa mu dvíhala a klesala v už normálnom rytme, biele obväzy, ktoré mu Damaris pre istotu omotala okolo brucha, rezonovali na jeho opálenej pokožke. Na nočnom stolíku ležali fľaštičky s tonikmi proti bolesti a na spánok, keby sa uprostred noci prebral a priveľmi ho to bolelo.