Bojovník osudu [Výnimoční #2 ]

★ 53. kapitola - Mŕtvy muž prichádza ★

Zatiaľ čo čakám na doučko zo španielčiny, na rýchlo pridávam aj novú časť. Pôvodne som zamýšľala, že ju pridám až zajtra, keďže by to symbolicky značilo 11 mesiacov, čo som príbeh začala zverejňovať, ale musím sa pripravovať na skúšky a nechcela som porušiť našu štvrtkovú tradíciu. Vykecávanie si nechám na záverečné slovo, určite ste teraz všetci aj tak napätí, ako to bude ďalej, tak to nebudem naťahovať. 

Oficiálne posledná časť Bojovníka osudu konečne tu :) 

Uväznená v temnote som sa vznášala v nekončiacej tme, putovala po holých pláňach neznáma a ničoty, ktoré sa bezodne a široko tiahli naokolo mňa. Bála som sa? Asi by som sa mala, no prišlo mi to ako deka, ako príjemný a útulný kokón, ktorý ma mal chrániť a nie mi ublížiť. Cítila som mier a prišla som si ľahká ako už dlhú dobu nie...

A bolo tam malé, blikajúce strieborné svetlo, ktoré predo mnou utekalo, skrývalo sa, zakaždým, keď už som ho mala na dosah ruky.

„Hej," zavolala som, „počkaj."

Utekala som za ním, aj keď som nemala nohy a nebola tam žiadna pevná zem, jediným znamením pohybu bol zvýšený tlkot srdca, čo mi rezonoval v ušiach. Svetlo z ničoho nič zastalo a v žalúdku sa mi rozlialo vzrušenie, dlane som mala odrazu spotené, keď som sa načiahla, pripravená uzavrieť okolo neho prsty, aspoň kútikom oka zahliadnuť, čo to je... Tam! – palec, ukazovák, prostredník, prstenník aj malíček... A dlaň, celá od...krvi?!

Vzdialený hlas mäkko ševelil moje meno. „Annelie..." Znelo to bližšie, ostrejšie, opakovalo sa znova a znova, a svetlo vytrysklo jasnejšie, prudšie...

S hlbokým nádychom som otvorila oči, len aby som ich so stonom zase zatvorila, keď ma do nich bodlo ostré svetlo. Rozoznávala som hlasy, hovorili čosi, čo moje ohlúchnuté uši nezachytili a po chvíli sa zmiernilo aj to príšerne jasné svetlo, takže som znova skúsila odsunúť viečka. Zaškúlila som a pri posteli som rozoznala dve postavy, jedna mala zlaté vlasy, druhá tmavé....Renth a Seth, a obaja sa na mňa s obavami dívali.

„Ahoj," vydralo sa zo mňa a pokúsila som sa aj o úsmev, no svaly to odmietli.

„Vitaj späť," odvetil Renth.

Potrebovala som chvíľu, aby si moje telo zase zvyklo, aby sa reštartovalo a mozog sa znova naštartuje, zbaví sa oparu spánku. Opatrne som sa zdvihla do sedu, kosti mi pri tom praskali ako starej žene a keď som sa zaprela dlaňami do matrace, že sa posuniem k čelu, aby som sa mohla oprieť, všimla som si na rukách hrubé biele obväzy.

„Spáleniny, pomerne zlé," vysvetlil Renth, keď som po ňom vrhla spýtavý pohľad. „Mama sa ich pokúsila vyliečiť, no nezaberalo to a varovala, že ti dosť pravdepodobne zostanú aj jazvy." Ah, áno, Hilain ma spálil, keď som ho odtrhla od Lynnette.