Bojovník osudu [Výnimoční #2 ]

★ 11. kapitola - Ťažká myseľ ★

Tak som to stihla! Ako vidíte, ešte žijem, nezomrela som na spánkový deficit, aj keď je pravda, že to boli len dva dni... :D Keby náhodou som prestala komunikovať a pridávať, potom ma kleplo od tepla a vstávania pred piatou ráno ;) Som zvedavá, čo poviete teda na tú očakávanú reakciu na novú schopnosť Nel ;) Varujem, že kapitola je možno skôr taká pocitová, ale keďže ide o Rentha, možno to bude pre vás zaujímavejšie ;) 

     Plamene zmizli tak rýchlo, ako sa objavili, na sekundu som si pomyslel, že som si to celé len vymyslel, že sa so mnou zahráva môj uťahaný mozog. Ale vo vzduchu sa vznášal pach dymu a kniha, ktorá mi ležala pri nohách, bola nezvratným dôkazom, jej okraje boli spálené a očiernené.

Pomaly som zdvihol pohľad a pozrel na Annelie, ktorá stále sedela za stolom, jednou rukou pevne zvierala jeho okraj, zdalo sa, že je priveľmi ohromená na to, aby sa hýbala, oči mala rozšírené od šoku a...strachu.

„Annelie," oslovil som ju a spravil krok k nej. Vyskočila na rovné nohy, takmer pri tom prevrátila stoličku a cúvla odo mňa, snažila sa medzi nami vytvoriť toľko priestoru, koľko sa len dá. A ja som si uvedomil, že to nie je preto, že bola na mňa taká naštvaná a nechcela, aby som sa jej dotkol, ale skôr preto, lebo sa bála, že mi ublíži.

„Nerob," zaprosila. „Prosím, nepribližuj sa ku mne."

Hlas sa jej zlomil a zvraštila tvár, keď na ňu dopadla celá pravda, naplno si uvedomila, čo spravila... Úprimne, sám som tomu nechápal, ako sa jej podarilo vytvoriť tie plamene? Oheň bola Ermannova schopnosť a aj keď sú príbuzní a pravdepodobnosť, že by mala rovnakú alebo podobnú schopnosť bola vysoká, táto časť jej ja by sa už dávno prejavila, už by sme vedeli, čoho je schopná. Navyše, jej Výnimočnosťou boli vízie osudov, toľko sme už vedeli.

Annelie sa zošuchla popri najbližšej polici, ruky pevne omotané okolo seba a začala sa kolísať zboka na bok, zahĺbená v myšlienkach, rozrušená tým, čo spôsobila. Sledoval som ju a hruď mi zovrelo pocitom, ktorý som tak celkom nedokázal určiť, alebo som možno len nechcel. Zdala sa taká malá, taká krehká ako v ten deň, čo sme sa stretli, ako keby sa trieštila a to som nedokázal zniesť.

„Zaujímala si sa, čo taká sa stalo, že Bellemarovci chceli Serga mŕtveho," povedal som, uchýlil som sa k jedinej veci, o ktorej som vedel, že ju upokojí, vďaka ktorej zabudne, ako jej je mizerne. „No, bolo to preto, lebo ušetril život ľudskej ženy, ba čo viac, zaľúbil sa do nej."

Stretla sa s mojím pohľadom a zadívala sa na mňa, ako keby som bol idiot, že jej tu rozprávam takéto rozprávky, keď sme sa práve zaoberali úplne odlišnými problémami. Ale počúvala, tak som pokračoval.

„Volala sa Danea a bola to veštica. Dokážeš si predstaviť, že pred dvesto rokmi to bolo čosi nemysliteľné, aby sa upír, ešte taký vážený ako bol Serge, zamiloval do človeka. Bola to pre nich urážka, ľudia vtedy slúžili iba ako potrava."