Bojovník osudu [Výnimoční #2 ]

★ 28. kapitola - Rozorvaná duša ★

Som sakra pozadu ja viem, ospravedlňujem sa za to, ale mala som toho veľa a vplyvom aj počasia aj celkového vyčerpania som na písanie poriadne nemala náladu. Keďže mám teraz ale prázdniny je možné, že si niečo predpíšem, no zase nebudem nič sľubovať a budúci týždeň v piatok ma konečne čaká toľko spomínaná stužková, takže ak bude kapitola, potom jedine takto v nedeľu... Ešte varujem, že kapitola je skôr taká pocitová, nič prevratné alebo šokujúce... 

P.S. Všetkým prajem šťastný a veselý Halloween, hoci trochu predčasne. Tešíte sa na tento sviatok alebo je to pre vás len ďalší obyčajný deň v roku? :)  

„Ideme kam?!" zvolala som, odrazu prebudená a ihneď zabudla na lahodné raňajky, ktoré nám v ten deň Damaris pripravila.

Nebolo to tak dávno, čo som bola prinútená vstávať, stonajúc a šomrúc si popod nos, prečo noc nemôže byť aspoň o trochu dlhšia. Nepamätala som si, že by som sa vôbec dostala do postele, bola som taká uťahaná, že som musela odkväcnúť v momente, čo sme si ošetrili rany a hádam, že Renth ma odniesol do postele. To by tiež vysvetľovalo prečo som bola oblečená rovnako, ako keď sme sa vykrádali von.

Keďže som bola ešte stále ospalá, nečudo, že som tak úplne nechápala, čo sa mi pani domu snaží povedať.

„Na ples, Annelie, som si istá, že vieš, čo to je," zopakovala. „Je u nás tradíciou usporiadať takúto slávnosť na ukončenie úrodného obdobia. Tento rok sa bude konať v sídle Mowbrayovcov."

„Okej, dobre, ale prečo si použila výraz my?" nevzdávala som sa. „Čo s tým mám ja? Nie som plnohodnotný občan Mervely. Zatiaľ."

Damaris si vzdychla a podala mi papierovú kartičku s mojím menom. „Prišli dve samostatné pozvánky, jedna pre nás a druhá špeciálne pre teba."

Zízala som na pozvánku a stále mi tak celkom nedopínalo, čo sa to vlastne deje. Prečo by chceli, aby som prišla? Áno, možno som Výnimočná, ale nie oprávnene, nemala som ani poňatia, že takéto oslavy existujú, okrem Cunninghamovcov a mojich učiteľov nikoho iného v tomto svete nepoznám... Prebehla som papier očami, materiál aj písmo boli elegantné a vyberané, títo ľudia to berú nejako vážne. Oči mi skĺzli k menám našich hostiteľov – Torin & Iseult Mowbrayoví.

Môj mozog zabrzdil, pomaly sa prebúdzal a nakopol sa v plnej sile. Za prvé, to priezvisko mi bolo akési povedomé a až vtedy som si uvedomila, že jeden z Najvyšších, Baldric, je vlastne Mowbray. Na základe toho som usúdila, že toto je jeho syn a jeho manželka Iseult... Nemala som žiadny dôkaz, ale prišlo mi to priveľmi očividné, aby to bola náhoda...

„Aká je pravdepodobnosť, že ma tam chcú, pretože moja teta o mňa zrazu prejavila záujem?" adresovala som Damaris, ktorá po tých slovách výrazne stuhla.