Bojovník osudu [Výnimoční #2 ]

★ 35. kapitola - Na vlastnú päsť ★

Nie, nie, nie som mŕtva, ale ako som varovala, minulý týždeň bol písomkový, potom som sa flákala po Budapešti a na písanie jednoducho nebol čas. Keďže už je to teraz také voľnejšie, tak som späť. Pravdepodobne je toto posledná kapitola pred Vianocami, tak vám chcem všetkým zaželať šťastné a veselé, aby ste sviatky prežili v pokoji s ľuďmi, ktorých máte radi a pod stromčekom si našli to, čo ste si želali. A, samozrejme, pri štedrovečernej večeri dávajte pozor na kosti ;) 

Užite si tento prvý zomní deň a snáď sa kapitola bude páčiť :) 

    So zavrčaním som strhla zničené šaty z postele a zvalila sa do prikrývok. Bolo dobre po jednej v noci, vrátili sme sa pred pár hodinami, no môj hnev stále nevyprchal. Akosi som za to bola rada, pretože inak by som sa už dávno krčila v rohu a bola zo mňa kôpka nešťastia.

Ako som len mohla byť taká sprostá, taká slepá? Ako som to mohla nevidieť? Cassian sa mi ešte aj priznal, že ma dlhé týždne pozoroval, sledoval ma a predsa som to odmávla kvôli niečomu takému jednoduchému, že pre mňa riskoval život. Boli tie zranenia vlastne také seriózne? Alebo to bol len jeho spôsob, ako si zabezpečiť moju dôveru, uľahčil si tým prácu priniesť ma k Ermannovi?

„Som taký idiot," zamrmlala som si popod nos a odkopla papuče.

Musela som byť naozaj zúfalá, dychtivá mať niekoho, komu môžem veriť, koho by som mohla v tomto zvrátenom svete nazývať priateľom, keď som mu tak ľahko naletela. Do pekla, všetky zmysly mi hovorili, že je nebezpečný, že na ňom niečo nesedí a aj tak...Dovolila som mu vstúpiť mi do života, zachránila mu život, nechala ho spať vo svojej posteli. Dovolila som mu dotknúť sa ma a on pritom celý ten čas pracoval preňho, čakal na svoju chvíľu, aby ma uniesol...

A teraz majú Lynnette. Moju sestru! Ermann nezaváha ani na chvíľu, aby ju využil, mučil ju rovnako ako mučil Setha, aby ma nalákal a keď zistí, kto v skutočnosti je...Čo s ňou bude potom? Zabije ju bez váhania alebo ju potrestá za dávne hriechy našich rodičov? Zastonala som, nemôžem sa predsa takto zožierať. Musím niečo urobiť, nedovolím mu, aby mi vzal ďalšiu milovanú osobu.

Dvere sa so zavŕzganím otvorili a ja som bola v momente na nohách, stále ma neskutočne boleli z tých blbých topánok, no zahryzla som si do jazyka a natiahla sa po dýku, čo ležala na nočnom stolíku.

„Čo pre lásku božiu robíš?" zasyčal na mňa Seth a vošiel dnu. „Pokúšal som sa späť, ale vražedné chúťky istej červenovlásky mi to nedovolili."

„Prepáč," zabrblala som. „Ja len...som taká naštvaná! A vydesená, a znepokojená, a plná nenávisti...Neviem kvôli tomu zaspať."

Seth s povzdychom klesol na posteľ a poklopal na matrac po svojom boku, aby som si ľahla k nemu. Vyhovela som mu a oprela si ťažkú hlavu o jeho plece.