Ďaleko od domova

1. kapitola

Pohľad na hrob jej otca nebolo práve to, čo by jej pridalo na šťastí. Dnes zvládla položiť kvety na hrob a zapáliť sviecu bez toho, aby vyronila čo i len jednu slzu. Nepovažovala to za úspech. Zdalo sa jej, že práve kvôli tomu naňho pomaly zabudne. A to ona nechcela. Nikdy nemôže zabudnúť na to, kto bol a čo všetko pre ňu a rodinu urobil.

Srdce jej zovrelo a nech si hovorila, že bude silná, aj tak jej stiahlo hrdlo a mala pocit, že každú chvíľu začne roniť slzy. Pevnejšie si k sebe privinula svojho dvojročného brata.

Po tom všetkom by nemala cítiť už nič. Chcela sa vzdať a prestať bojovať s pocitmi. Bolo jednoduchšie priznať porážku a ľutovať sa. Skryť sa pred svetom a pokúsiť sa žiť bez toho, aby sa ľudia na nich pozerali a hovorili, ako im to je ľúto.

Jej ľúto bolo... pretože s otcom strávila tak málo chvíľ, pretože jej nezostáva veľa času s matkou. Pri pomyslení na to sa jej z hrdla predral vzlyk a nadvihla hlavu, aby sa pozrela na oblohu.

Neverila v Boha, vlastne neverila už v nič. Ak by niečo ako Boh existovalo, nevzalo by jej to otca.

Z pochmúrnych myšlienok ju vytiahlo zamrnčanie. Pohľad jej padol na Eliasa. Pravdepodobne mu vadilo, že mu slnko svieti rovno do tváre. Ako dvojročný ešte nechápal, čo sa okolo neho deje. Ellie si pomyslela, že by bola najradšej v jeho koži.

Utrela si slzy, ktoré jej stekali po lícach. Zhlboka dýchala a snažila sa naňho usmievať. Netušil, čo sa deje, no za to bol všímavý. Bola by rada, ak by sa zbytočne neznepokojoval a mal bezstarostný život. Aspoň zatiaľ.

„Eiee," takmer kričal a búchal ju rukami do ramena. Nemal rád, keď ho mal niekto na rukách dlho. Musela ho mať pri sebe, keďže bol ako každé normálne malé dieťa zvedavý a najradšej by preskúmal všetko. Každá vec musela prejsť ústnou kontrolou. Teraz sa Ellie ale potrebovala čo najskôr dostať domov.

„Ešte chvíľu, zlatko. Za chvíľku sme doma a môžeš sa hrať. Keď príde Eddie, určite sa k tebe pridá. Môžete znovu postaviť v záhrade farmu. A pamätáš na tie malé zajačiky, ktoré sa narodili?" Prikývol nadšene svojou malou hlavičkou, pri čom mu do tváre padli svetlé vlasy. Bol rozkošný. „Už sú dosť veľké na to, aby si ich mohol pohladkať a pohrať sa s nimi. Keď sa napapáš, pôjdem sa na ne s tebou pozrieť. Platí?"

Tým zabila dve muchy jednou ranou. Mala takmer zaručené, že kvôli zvieratám urobí a v tomto prípade zje všetko, čo mu nachystá a zároveň bol celú cestu ticho, lebo sa tešil. Koľko málo stačí k detskej radosti. Kiežby v týchto časoch existovalo niečo, čo jej robí takú radosť. Okrem Jesseho, jej priateľa, a brata nemala nikoho, kto by jej v týchto časoch pomohol.

Cesta z cintorína domov netrvala dlho, hoci na rukách celý čas niesla svojho mladšieho brata a snažila sa tváriť pokojne. Každého, koho stretla, na ňu zvedavo pozeral. Premeriavali si ju od hlavy po päty a hľadali malý náznak toho, že ju strata zlomila. Ona však hlavu nesklonila. Nech si ľudia hovoria čo chcú.

Nebolo to len kvôli jej otcovi, ktorý bol v hlavnom meste ich kraja senátor. Jej matka bola chorá a byť chorý znamenalo čochvíľa zomrieť.

Choroba, ktorá sa šírila ich kontinentom, vyhubila už približne pätinu populácie. Pomenovali ju 10S. Symptómy začínajú desať dní po infikovaní. Slabosť, zimnica, horúčka, bolesť hlavy a porucha zrážanlivosti krvi trápia človeka približne ďalších desať dní. Žiadna medicína, ktorou disponuje Ligawe alebo Zibil, nezaberá. Je smrteľná.

U jej matky sa to začalo prejavovať len pred dvoma dňami, týždeň po otcovej smrti. Choroba sa šíri vzduchom a pravdepodobne vodou. Aspoň to tvrdili ľudia zo Zibilu, ktorí sa rozhodli pomôcť Ligawčanom v boji proti tej epidémii.