Ďaleko od domova

20. kapitola

Absolútne netušil, čo sa stalo, ako pomôcť Ellie a nemal tucha, čo má urobiť. Pohľad na ňu ho bolel a pri pomyslení na to, čo ten bastard s najväčšou pravdepodobnosťou spravil, ho napínalo. Chcel mu zakrútiť krkom len keby na to pomyslel! Nevedel, čo sa medzi nimi stalo, prečo sa rozišli, no nevidel ich vychádzať medzi sebou dobre.

Pomaly prešiel s Ellie v náručí k autu. Posadila sa na sedačku. Stále sa chvela a vzlykala. Načiahol sa a zapol jej bezpečnostný pás. Snažil sa by čo najviac jemný, aby jej neublížil ešte viac. Vyzliekol si kabát a prehodil jej ho cez hruď.

Nevedel, čo má povedať a urobiť, aby sa cítila lepšie.

V hlave mu hučalo a srdce splašene bilo. V žilách mu kolovalo toľko adrenalínu, až sa triasol.

Prisahal sám sebe, že už nedovolí nikomu a ničomu, aby jej ublížil alebo ju akokoľvek ranil. Mal na ňu dávať pozor a byť s ňou každú jednu chvíľu! Ani najmenej by ho netrápilo, že by to ofrflala, jemu by to absolútne nevadilo.

Žalúdok mu spravil niekoľko sált a predtým, ako si sadol do auta, sa niekoľkokrát zhlboka nadýchol studeného vzduchu. Nevedel, či v tomto stave zvládne šoférovanie rušnými ulicami Apolla, no musel to risknúť. Jednalo sa predsa o Ellie a pre ňu by spravil všetko. Všetko!

Bol neskutočne rád, že v ten večer nepil, ale dal si len nealkoholické pivo. Oblial ho studený pot, keď si uvedomil, že všetko mohlo skončiť úplne inak.

Vybral z vrecka telefón a vytočil prvý kontakt, ktorý ho napadol. Druhou rukou sa venoval volantu a riadiacej páke, snažil sa sledovať cestu pred sebou, no najväčšiu pozornosť venoval osobe vedľa neho.

„Už ti chýbam? Koľko to je? Dvadsať minút, čo si odišiel?" ozval sa pobavený hlas z druhej strany. Bolo mu ľúto, že do tohto bude musieť niekoho zatiahnuť, no nemohol si dovoliť to zvaliť na seba a čeliť tomu. Nie, keď bol v takej situácii, ako bol.

„Viem, že od teba skoro stále niečo potrebujem... no Alex..." Nevedel, ako pokračovať. Ani nechcel nahlas hovoriť o tom, čo sa pravdepodobne stalo. Nie pred Ellie. „Je Christie ešte v práci?"

„Znieš strašne. Čo sa stalo?"

„Je v práci? Ellie je zranená, potrebuje akútne doktora!" takmer skríkol od zúfalstva. Potreboval odpovede, nie otázky, na ktoré môže pokojne odpovedať aj neskôr. Najskôr potreboval vedieť, že Ellie bude v poriadku. Nevedel si ani predstaviť, alebo nechcel, čo sa jej musí odohrávať v hlave.

„Nie, je doma, no myslím, že jej nebude robiť zavolať tam. Niekto vás bude určite čakať na príjme. Povieš mi, prosím, čo sa stalo? Mám tam prísť?"

„Potom, Alex. Ďakujem." Zložil a hodil telefón do priehradky. Celé telo sa mu chvelo od adrenalínu. Väčšiu pozornosť venoval Ellie ako ceste. Neustále musel na ňu pozerať a uisťovať sa, že je v poriadku. Ako jej mal pomôcť? Nechcel sa jej pýtať na nič a počkať, kým mu niečo povie sama. To však hneď zavrhol, poznal ju a isto bude o tom mlčať.

Nasledujúce minúty boli preňho hotovým utrpením.

Zdalo sa mu, že Ellie každú chvíľu spustí plač, ani by sa jej nečudoval, no vždy sa ovládla. V nemocnici mu ju hneď na príjme vzali a jeho dnu nepustili, kvôli čomu mal chuť vraždiť už pohľadom. Chcel byť pri nej, potreboval to.

Musel vedieť, že je v poriadku a ten bastard jej neublížil.

Zavolal Alexovi, povedal mu jeho terajšiu situáciu. Chcel privolať Jessemu záchranku, no Alex sa ponúkol, že to spraví zaňho. V podstate bol rád, teraz nebol ideálny čas na to, aby sa namočil do nejakých ďalších problémoch.