Ďaleko od domova

5. kapitola

Sadnúť do auta s neznámym mužom nebolo práve to, čo by urobila, ak by mala na výber. Celý čas nepovedala ani slovo, ruky mala prekrížené na hrudi, akoby chcela, aby si od nej všetci držali odstup a nezasahovali do jej osobného priestoru. Zvedavo si premeriavala chlapa, ktorý prišiel po ňu a porovnávala ho s tým, ktorý jej bránil v odchode z tejto krajiny. Boli si tak podobní!

Niekde kútiku duše dúfala, že tá podoba je len náhodná. Možno bolo už toho na ňu toľko, že je len paranoidná.

Všetko bude v poriadku, snažila sa upokojiť v mysli. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla a zatvorila oči, akoby sa chcela v duchu aspoň premiestniť späť domov, k svojej matke a bratom.

Takmer nadskočila, keď si sadol na miesto vodiča a zatvoril za sebou dvere. V ruke zovrela doklady, použiť ich v prípade nebezpečenstva ako zbraň. Nič iné po ruke nemala.

„Neublížim ti," povedal a usmial sa na ňu.

Celú cestu nepovedala ani slovo, hoci sa Daniel snažil o konverzáciu. Niekoľkokrát sa aj pristihla pri tom, že mu chcela odpovedať, no držala si odstup. Bolo to hlavne kvôli tej podobe. Sama sebe v duchu vynadala, že on nie je ten, kto je na vine a môže mu odpovedať aspoň na nejaké otázky.

Pohľad mala stále uprený pred seba a pozorovala všetky budovy, okolo ktorých prešli. Všetko bolo pre ňu nové, zaujímavé a dych vyrážajúce. Možno aj to bol jeden z dôvodov, kvôli ktorým sa nerozprávala s mužom vedľa seba.

Zastali pred dlhou budovou. Na najnižšom poschodí si všimla obchodíky, kaviarne a reštaurácie. Pamätala si ich z čias, keď tam bola s otcom. Celý Zibil jej ho tak pripomínal, až sa jej tlačili slzy do očí. Nevedela, ako dlho vydrží odolávať im... ako dlho vydrží nevedieť nič o svojich bratoch, o matke.

„Tak, sme tu."

Vystúpila a poobzerala sa okolo seba. Nachádzali sa na rušnej ulici, kde v priebehu chvíle okolo nej prešlo niekoľko áut. Cestu lemovali palmy, stromy a drobné kríky či kvety. Za nimi boli budovy, ktoré tvorili jeden pás. Všetko bolo farebné, živé a v pohybe.

Nasledovala Daniela, ktorý prešiel k jedným nenápadným dverám a otvoril ich pomocou priloženia niečoho ku krabičke, ktorá bola pripevnená vedľa kľučky. Potom sa na nej objavili klávesy s číslami a zadal kód. Bola zvedavá na miesto, kde bude tráviť tieto dni. Dúfala však, že bude niekde blízko bratov. Aké šťastie by ale mala, ak by sa tak stalo?

Vyšli po schodoch na druhé poschodie. Ocitli sa pred druhými dverami. Počula šťuknutie, keď otočil kľúčikom v zámke. Mala husiu kožu z toho, že sa dozvie, či sa jej podozrenie potvrdí, alebo nie.

„Vidím, že si veľmi tichá. Sestra je veľmi ukecaná a je v tvojom veku. Chápem, že s vystrašená, no nemusíš sa báť. Žijeme tu len my dvaja, otec chodí na návštevu často. Matka umrela pred pätnástimi rokmi." Zarazilo ju, s akou ľahkosťou vedel hovoriť o smrti svojho rodiča.

Uvedomila si, že tých svojich už nikdy neuvidí. Matka určite čoskoro umrie. Sama, na Ligawe. Nikdy ju už nebude môcť objať a počuť od nej, ako ju má rada. Elias bude musieť vyrastať bez rodičov, nikdy nepocíti lásku matky. Ako sa to mohlo stať? Prečo sa to deje práve jej?

Z hrdla sa jej predral vzlyk a oči zaliali slzy, takže nevidela, kedy sa pred ňou zjavila iná osoba. Až keď počula dievčenský hlas si uvedomila, že je tu ešte niekto.

„Danny! Ja som vedela, že tam mám ísť radšej ja s otcom." Počula buchnutie s tiché au. Okamžite si začala utierať oči chrbtom dlane a upokojiť sa. Musela pred tými ľuďmi vyzerať úboho. Ktovie, čo si o nej mysleli. Nevedeli, čím všetkým si musela prejsť a vedela, že by nebola schopná o tom hovoriť.