Ďaleko od domova

Epilóg

Strhla sa a zalapala po dychu. Mala pocit, že spala príšerne dlho a k tomu v neprirodzenej polohe. Celé jej telo bolo stuhnuté a v inej polohe ako keď zaspala. Uvedomila si, že sedela a jemne ňou pravidelne triaslo. Nepamätala si, kedy sa presunuli z postele do... auta? Nie, nemali ním ísť už nikde. Ibaže by boli už v lietadle. Nevedela, aké to je letieť.

Otvorila oči a zamračila sa. Netušila, kde je a to jej na neistote len pridávalo. Obzerala sa okolo seba, vedľa nej sedel Andrew, inak nevidela nikoho známeho. Priestor jej prišiel stiesnený, no veľký na to, aby sa nachádzali v aute.

Keď sa chcela postaviť, pás okolo brucha jej v tom zabránil. Zanadávala. Nielen kvôli tomu, ale počas toho pohybu ju nepríjemne zabolela ruka. Keď ju vystrela, zbadala na vnútornej strane lakťa obrovskú modrinu, ktorá tam nemala čo robiť.

Sústredila sa na pás a železnú vec, ktorú sa snažila otvoriť. Namiesto toho si pás len viac utiahla.

„Ellie, už si hore."

„Andy, kde sme?" vychrlila naňho otázku hneď, ako počula jeho hlas.

„Ššš, všetko je v poriadku. Letíme domov. Počkaj, odopnem ťa, lebo si ublížiš." Nahol sa k nej a chytil do ruky to, s čím pred chvíľou zápasila. Podarilo sa mu uvoľniť pás hneď na prvý raz. Okamžite sa postavila a ponaňahovala. Nechápala, ako mohla toľko spať. Obzerala sa okolo seba, okrem osoby vedľa seba nikde nevidela Eddieh, Eliasa, či Daniela.

„Kde sú všetci? A čo sa mi, dopekla, stalo? Bolí to." Pošúchala si pokožku na ruke. Pri dotyku bolela ešte viac.

„Elias je s Eddiem v prednej časti, tam sa lietadlo až tak nechveje," odvetil a ukázal rukou tým smerom, ktorým boli otočené sedačky. „A to... nuž, Alex ti dal lieky na spanie. Chcel..." Andrew hľadal vhodné slová, zatiaľ čo ona len naňho nechápavo hľadela. Pošúchal si čelo a zhlboka sa nadýchol. Začínala tušiť, čo povie, a veľmi sa jej to nepozdávalo. „Aby sa vyhol scénam. Ver mi, takto to je najlepšie."

„Čo je takto najlepšie?" zamračila sa. Znovu sa obzrela. Daniela nevidela nikde, Andrew jej ani nepovedal, kde je.

„Daniel nemohol opustiť Zibil po tom, čo spáchal. Útek na Ligawe by to nevyriešil, zbytočne by ťa vystavil nebezpečenstvu. Alex sa ospravedlňuje za to drastické riešenie."

Sadla si späť na sedadlo a civela pred seba do prázdna. Oči jej pomaly zaliali slzy. Nevedela, či to bolo to najlepšie riešenie, s akým vedel Alex prísť, no cítila sa podrazene. Keby tušila, že niečomu takému príde... Čo by spravila? Chovala by sa k nemu inak? Zrejme nie. Po tom, čo spravil, by nevedela, ako sa s ním rozlúčiť.

Slová, ktoré vyslovila, boli pravdivé. Nechcela ho už nikdy vidieť, čo sa jej splnilo.

Nikdy by mu nedokázala odpustiť, čoho sa dopustil.

„Niečo ti napísal." Vložil jej do rúk zložený papier.

Okamžite si utrela slzy z tváre a roztvorila list, ktorý bol takmer celý zapísaný. Spoznala Danielov rukopis.

Drahá Ellie. Ak toto čítaš, tak sa už pravdepodobne nikdy neuvidíme. Urobil som hlúposť, ktorú som si uvedomil až príliš neskoro. Nevedel som, do čoho som sa pustil. Chcel som ochrániť teba a tvoju rodinu za každú cenu a myslím, že som v tom uspel. Letíte domov.

Keby som tušil, že 10S pochádza zo Zibilu a náš kontinent vedome nakazil ten váš, nikdy by som nepomáhal túto skutočnosť ututlať. Vykonával som svoju prácu, ktorú tvoj otec zneužil. Dostal som informácie, že celý Ligawe je vyhubený a je potrebné ho zrovnať so zemou. Skutočne som nevedel, že nákaza pominula. Neviem si predstaviť, čo by som robil, ak by Alex nezistil pravdu.

Dúfam, že doma nájdeš svoje šťastie. Tak rád by som tam šiel teraz s tebou. Som však v očiach ľudí zločinec, ktorý si zaslúži trest. Neviem, čo so mnou bude, no Alex rozhodol správne, keď som dostal svoju vakcínu.

Myslím, že naše zbohom sme si už povedali.

Prosím, odpusť mi.

Ľúbim ťa.

Daniel

Nemohla sa utápať v žiali zo zlomeného srdca. Nikto z ich dvoch to síce nepovedal nahlas, no vedela už vtedy, že ich vzťah nemal pokračovať. Toto ju však zasiahlo, hoci si to nechcela priznať. Strávila s tým človekom mnoho času, počas ktorého jej prirástol k srdcu.

Naučila sa žiť v ich svete, s cudzími ľuďmi, podľa iných pravidiel, ktoré sa jej nepáčili. Bola rada, že sa toho zbavila. Hlavne čipu v ruke, ktorý bol asi to najhoršie, s čím ten svet mohol prísť. Konečne sa nebude cítiť kontrolovaná.

O tom, že sa dostanú domov, ani nesnívala. Stále si len matne uvedomovala, že sa jej najväčšie prianie splní. Dokonca je stále so svojimi najbližšími. Čo viac si môže prijať?

Papier zložila na dvakrát a založila ho do prehliadky pred sebou, potom si zotrela slzy z líc. Bola na pochybách, či sú tie slová pravdivé. Bolo tam veľa vecí, ktoré jej nedávali zmysel. Rada by poznala pravdu, hoci práve tá bola ukrytá v jeho slovách.

Vzdychla a oprela sa o sedadlo.

Trocha ju štvalo, že to vyriešil Alex za nich oboch, no vedela, že jej chcel len dobre. Zbytočne

„Si v poriadku?"

Pozrela sa naňho a nadvihla obočie. Myslel tú otázku vážne? Sama mu nevedela odpovedať, no určite nebolo všetko v poriadku. Mala ešte neskutočne veľa otázok, na ktoré chcela odpovede. Tie však zrejme nikdy nedostane.

Hoci svojho otca dávno zavrhla, zaujímalo ju, čo s ním bude. Ako dopadne Alex, ktorého považovala za najväčšieho hrdinu na zemi? Aký trest dostane Daniel?

„Neviem," šepla napokon. Vedela však, že sa všetko vráti do starých časov, avšak každý, kto bol nútené odvedený do Zibilu, bude nadosmrti poznačený.

Čas, ktorý tam strávila, ju naučil veľa. Oveľa viac si vážila rodinu, priateľov a všetkých, na ktorých sa mohla spoľahnúť. Naučila sa však, že nie každý, kto je jej príbuzný, je aj lojálny. Taktiež zistila, že je schopná dostať sa cez všetky prekážky, ktoré jej život prinesie. Vedela zvládnuť všetko, keď má okolo seba ľudí, kvôli ktorým sa bojovať oplatí.

A tých mala aj teraz.

„Uvidíš, že áno. Ideme domov," povedal Andrew a pevne ju objal okolo ramien.

Verila mu. Pousmiala sa a šepla: „Idem skontrolovať bratov."