Ďaleko od domova

26. kapitola

Uvedomila si, že sa opäť môže nadýchnuť a jej pľúca spolupracujú. Bol to pre ňu neopísateľný pocit. Myslela si, že už to nikdy nepocíti.

Hlboký nádych ju však stál obrovskú bolesť na hrudi. Najprv si nedokázala vybaviť, čo sa stalo a trvalo jej hodnú chvíľku, než si na to dokázala spomenúť. V tom momente okamžite od ľaku otvorila oči.

Biele, ostré svetlo ju takmer oslepovalo, no aj napriek tomu sa snažila obzrieť miesto, kde sa nachádza. Ležala na nejakej posteli, okolo nej bolo niekoľko prístrojov, ktoré vydávali zvláštne pískajúce zvuky. Nepríjemne sa jej ozývali v hlave. Mala nutkanie ich okamžite vypnúť a umlčať.

Pohla sa, chcela sa nadvihnúť, aby sa uistila, že je v nemocnici, ako si myslela. Musela zistiť viac... nielen o sebe, ale aj o Margo. Scéna z auta sa jej opäť prehrala pred očami a znovu pocítila ten obrovský strach.

Celé jej telo bolo príliš slabé na to, aby mohla vykonať pohyb, ktorý chcela. Namiesto toho sa jej opäť pripomenula bolesť na hrudi a ruke. Nadvihla aspoň tú, pretože jej pripadala byť ťažšia ako zvyčajne. Keď zbadala ruku obalenú v sadre, pochopila prečo.

Chcela otočiť hlavu k dverám, ktoré si všimla. Nepríjemné pichnutie v ľavej časti hlavy ju prinútilo však ostať v polohe, v akej sa prebudila a zatvoriť oči. O niekoľko sekúnd na to počula, ako sa dvere otvorili a niekto vstúpil dovnútra. Ostala ležať, bez pohybu, bez toho, aby dala najavo, že je pri vedomí.

„Áno, bude to chvíľa. Chcem sa len uistiť, že je v poriadku. Mám pocit, že na to dievča nedáva nik pozor," hovoril Alex niekomu potichu. Počula, že k nej podišiel bližšie. „Nechápem, ako sa to mohlo stať. Prežila si toho už veľa."

Pochopila, že hovoril o nej. Netušila, komu to hovoril, no nepáčilo sa jej to. Prečo by mal niekomu vešať na nos jej život? Mala ho posratý dosť na to, aby to vedela zhodnotiť sama. Nemusel ju v tom utvrdzovať nik.

„A keď si predstavím, koľko ju tu toho ešte čaká... mali radšej ostať na Ligawe. Zibil je úplne zvrátený. Ak chceli pomôcť deťom, mali to premyslieť lepšie. Najradšej by som nevedel to, čo viem a vrátil čas späť, Serena."

„Keby sa dal čas vrátiť späť tak určite by som neodišla do Psaria a neopustila moju jedinú rodinu..." vzlykla. Prvýkrát počula jej hlas. Zarazilo ju však, s akým smutným podtónom to povedala.

„Je mi to tak ľúto."

Jej myšlienky sa zastavili. Na dlhšiu chvíľu nemyslela na nič, mala myseľ úplne čistú, tichú. Odmietala spracovať tú informáciu, pretože to jednoducho nemohla byť pravda.

„Ešte stále si to neuvedomujem..." Počula, ako Alex vzdychol a zrejme ju objal.

„Mali by sme ísť, Christina nás čaká v aute."

Keď sa dvere zatvorili, opäť otvorila oči, ktoré ju tento krát neskutočne pálili. Kvôli slzám videla všetko rozmazane.

Nemohla to byť pravda... odmietala si to pripustiť. Jediná osoba v jej terajšom živote, ktorá pre ňu znamenala najviac a ktorá tu pre ňu bola, keď videla svet čiernobielo. S ňou bol aj najväčší problém ako prechádzka ružovou záhradou. Bola ich malé slniečko, ktoré robilo každý deň krajším.

Nevedela si predstaviť svet bez Margaret.

„Eleanor? Ty si hore! Bolí ťa niečo? Čo sa deje?" počula zmätený hlas svojho brata. Ani si neuvedomila, že vzlykala. Dokonca nepočula, kedy k nej prišiel.

Neodpovedala mu, len sa pokúsila dostať svoj plač pod kontrolu. Zdravú ruku pomaly zdvihla a prešla si ňou po očiach. Snažila sa oddialiť konverzáciu, pretože by nevedela, čo povedať, čo odpovedať na jeho otázku.