Ďaleko od domova

21. kapitola

Bola na pokraji nervového zrútenia. Odkedy sa jej ozval Daniel, nemyslela na nič iné, len na tú noc. Telefón jej viac nezvonil. Chodila po byte hore-dolu. Od nervozity nič nejedla, mala stiahnutý žalúdok. Zato jej brat zjedol všetko, čo mu nachystala. Aspoň z toho mala radosť.

Stále musela niečo robiť, celý byt bol vyupratovaný, všetko bolo na svojom mieste. Televízor, ktorý Edward stále zapínal, neustále vypínala. Všade hovorili o ich otcovi. Chcela poznať pravdu, no tú neodvysielajú. Bála sa, že sa nikdy nedozvie, čo sa v skutočnosti stalo. Bola pravda, čo jej povedal Danielov otec? Alebo to bola len lož, aby nasýtil jej zvedavosť?

Prečo ju otec od toho času ešte stále nekontaktoval?

Prečo sa jej, do pekla, ešte stále neozval Daniel? Nechápala, prečo musel ísť na políciu. Dúfala, že tam je Jesse. Musel byť. Daniel to predsa riešil, nie?

„Hej," skríkol Edward a chytil ju za obe ruky. Uvedomila si, že jej oči boli plné sĺz, ktoré nedokázala zadržať. Bodaj by nie, keď všetko, na čo mohla myslieť, jej spôsobovalo zármutok.

„Čo?" nechápala.

„Sadni si a upokoj sa, prosím ťa." Nechala sa ním viesť až k pohovke. Poslúchla ho. „Všetko bude v poriadku. Daniela zavolali len ako svedka a je síce pravda, že ho zmlátil, no ak by to neurobil, namiesto Jesseho by teraz v nemocnici ležal on. Keby sa to tak nestalo, nechcem ani myslieť na to, kde by si bola ty. Všetko sa to vyrieši."

Držal ju za ruku a jeho hlas znel tak presvedčivo, snažila sa mu veriť. Musela myslieť pozitívne, nič iné jej nezostávalo.

Vchodové dvere sa otvorili. Musel to byť niekto, kto mal kartičku a prístupový kód. Ako prvé ju napadol Daniel. Je doma, pomyslela si a okamžite sa postavila.

V polovici cesty zastala.

Stretla sa s párom znepokojených očí. Neboli to tie, ktoré čakala.

„Ahoj, Eleanor," pozdravil ju.

„Zdravím, máte nejaké informácie o Danielovi? Volal mi pred hodinou, odvtedy sa neozval a veľmi sa oňho bojím."

„Popravde, myslel som si, že mi práve ty poskytneš nejaké informácie o tejto udalosti. Respektíve, nie mne, no je tu agentka Hertfordová, ktorá by na teba mala pár otázok." Vyzliekol si kabát, ktorý okamžite zavesil. V pozadí za ním videla len tieň, osoba čakala, kým ju Declan pustí.

„Hertfordová? Je to vaša rodina?" spýtala sa zvedavo. Už pochybovala o hlúpych náhodách.

„Bola to moja rodina, po rozvode s Danielom si nechala priezvisko." Nadvihol obočie, akoby ani on sám netušil prečo.

Stiahlo jej hrdlo. Nebola pripravená hovoriť s niekým o včerajšku a už vôbec nie pred ňou. Mala chuť sa ospravedlniť, že jej nie je dobre a zájsť do postele. Schovať sa pred celým svetom.

Ako prvé si všimla jej prenikavé, tmavé oči a plné pery, ktoré vždy obdivovala. Olivová pokožka bolo niečo exotické, vďaka čomu bola vždy stredobodom pozornosti tam, kde prišla. Svoje husté vlasy mala stiahnuté v chvoste.

Jej susedka, ktorá jej v minulosti robila opatrovateľku, bola Danielova bývalá manželka.

Takmer padla na zadok.

„Ahoj, Ellie," pozdravila ju a venovala jej úsmev. Pristúpila k nej a objala ju. „Som taká rada, že si na Zibile a zdravá. Tak si mi chýbala! Je tu aj tvoj brat? Ako sa má tvoja matka?"

Nebola schopná pohybu. Zmierila sa s tým, že ju už nikdy neuvidí, svet je predsa obrovský. Alebo to bolo kvôli tomu, že to bola práve ona, kto bol Danielovou manželkou. Starala sa o jej dieťa, riešila niečo s jej bývalým manželom.