Ďaleko od domova

11. kapitola

Daniel priložil kartu s čipom k terminálu a pohľad už zo zvyku upriamil na ochrankára, ktorý stál pred malou obrazovkou. Muž tmavej pleti pozrel na zariadenie a potom späť naňho a prikývol hlavou.

Pretočil očami a zatlačil do turniketu. Bol tu takmer každý deň a trávil tu väčšinu života, niekedy prešiel okolo neho aj niekoľkokrát za deň. Akoby nestačilo len pozdraviť.

Prešiel k výťahom, ktoré sa nachádzali hneď oproti nemu. Zbytočne sa neobzeral, chcel sa len rýchlo dostať na svoje miesto, aby zrobil svoju prácu. Nemohol tvrdiť, že to tam nemá rád, no dnes na to nemal náladu a niečo mu hovorilo, že to dnes nebude stáť za nič.

Vo výťahu už automaticky stlačil desiatku a v duchu sa radoval, že k nemu nenastúpil nikto iný. Mysľou bol stále niekde inde, rozmýšľal nad tým, čo všetko by ešte mal spraviť. Pracovné povinnosti šli bokom. Nevedel, čo všetko by mal zariadiť, aby sa ich nový člen domácnosti cítil dobre.

Nepoznal ju síce ešte až tak dobre, tak netušil, odkiaľ by mal začať. Určite nevedel nahradiť jej rodičov a domov. No našiel jej bratov a urobil všetko pre to, aby sa stretli. Cítil sa za to dobre, pomohol jej aspoň trochu.

Ako dlho tu ešte zostanú Ligawčania? Nevedel o tejto návšteve nič. A aj keby sa snažil od otca získať informácie, istotne by zmenil tému tak šikovne, že by aj zabudol, čo od neho vlastne chcel.

Tiché cinknutie a otvorenie výťahových dverí ho prebralo z myšlienok. Vystúpil a zamieril do svojej kancelárie. Prešiel popri niekoľkých zástupoch stolov, na ktorých bolo niekoľko počítačov a inej techniky. Niektoré stoličky pred nimi boli už zaplnené, iné zívali prázdnotou. Presklená stena za stolmi poskytovala dostatočný prílev svetla.

Kývol hlavou na pozdrav niekoľkým ľuďom. Každý raz, čo šiel okolo, sa v duchu zaradoval, že tam nemusí pracovať. Mal kanceláriu sám, čo mu umožňovalo sa sústrediť na svoju prácu. Na tomto mieste pracovalo súčasne okolo tridsať ľudí. Netušil, ako to tam zvládajú.

Nebol sám, ktorý mal svoj luxus.

Alex kývol hlavou, keď prechádzal okolo jeho miesta. Mal podchýlené dvere a videl priamo naňho. „Dan, máš ísť hore za otcom. A podľa jeho výrazu si tam mal byť prítomný už hodnú chvíľu."

„Ahoj, kedy tu bol?"

„Asi pred desiatimi minútami."

Daniel pretočil očami. „To tu mohol počkať," povzdychol si.

„Snažil sa ti dovolať."

Samozrejme, že sa mu to nepodarilo, keďže mal zapnuté len vibrácie a zistil, že mobil ani nemal pri sebe. Vošiel do svojej kancelárie a sako zavesil na vešiak. Pohľad mu padol na stôl.

„Ach, Alex, fakt ďalší podvod? Mňa to už prestáva baviť! Nie som detektív!" posťažoval sa, keď zbadal papiere na stole. Odkedy sa jeho priateľ vrátil zo školy, chodenie do práce bolo o niečo ľahšie. Stále nemohol pochopiť, ako niekoho mohol napadúť taký trest.

„Myslím, že ich tam máš rovno dva. Za to sa môžeš poďakovať kamarátom z FBI. Keby nevedeli, aký si v hacknutí, hľadaní informácii a svojom obore dobrý, asi by ťa nekontaktovali. Okrem toho, toto prišlo od Florence."

Daniel si len povzdychol a tváril sa, že to meno prepočul. Bola to už dosť dlhá doba, odkedy spolupracovali. A vlastne to bola aj príčina, prečo si niečo spolu začali. Popri práci si k sebe našli cestu. Teraz vedel, že to nebol práve najlepší nápad.

Krachujúci vzťah ho ničil niekoľko týždňov. Snažil sa ho zachrániť, no keď Florence podala žiadosť o rozvod, ranilo ho to. Keď si pomyslel na veci, ktoré vtedy porobil, alebo rovno nezrobil, bolo mu zo seba zle. Po čase priznal, že už nemá zmysel sa kvôli nej trápiť. Aj keď si celý život bude pamätať, že ju kedysi miloval.