Ďaleko od domova

6. kapitola

Keď sa ako tak upokojila, svoj pohľad upriamila na Daniela. „Nie je to voči nám fér. Niektorí písať vedia, aj čítať. Mňa a brata to učila matka. Na čo nám to bude, keď sme sebestační? Všetci, čo tu sú, majú rodiny v Ligawe, ktoré ich naučia všetko potrebné. Bez toho, čo si spomenul, sa dá žiť." Nemohol za nič, no aj tak cítila z jeho strany krivdu. Prečo jej nepovedal o škole skôr? Prečo im to nespomenuli na začiatku?

„Neviem, čo ti mám na to povedať. Aj mne to príde postavené na hlavu. No nechcela by si sa naučiť niečo nové? Alebo sa zdokonaliť, keď tu už teda si?" spýtal sa jej. „Už zajtra vás chcú vidieť a povedať vám niečo viac o tomto svete."

„Nie. Chcem ísť domov a nie do školy."

Otočil sa ku nej a povzdychol si. „Chvíľu tu budete musieť byť. Vedci sa snažia vyvinúť liek, ktorý by liečil chorobu. Keď tu budete, nehrozí vám nič. Keď to bude bezpečné, určite vrátite sa späť."

„To už bude neskoro." Jej oči opäť zaliali slzy. Keby vedela, že sa tu dostane, strávila by s matkou viac času. Alebo by nikdy nešla po tie prekliate výsledky. Na čo to bolo? A čo urobili s chorými? Poskytli im starostlivosť, alebo ich nechali napospas osudu?

„Nikdy nie je neskoro."

Zalapala po dychu a nadvihla obočie. Nevedel, ako to bolo na opačnej strane sveta, koľko ľudí už umrelo.

„Otec už na 10S umrel a matka je nakazená, umiera. Váš svet chcel pomôcť ale prečo až teraz? Na čo ste čakali až doteraz? Nezomreli ti rodičia, nebol si pri tom, keď umierali. Máš okolo seba ľudí, čo ťa milujú. Si vo svete, kde si vyrastal a nikto ťa z neho nevytrhol. Ja tu nepoznám absolútne nikoho a s tvojim otcom nemám práve najkrajšie psomienky svojho detstva. Idete nás nútiť robiť niečo, o čo nik nemá záujem. Takže si myslím, že už je na všetko dosť neskoro." Každou vetou hovorila hlasnejšie, hlas sa jej chvel a celá sa od zlosti klepala.

Zamračil sa a sklonil hlavu. Mala pocit, že povedala niečo, čo nemala. Netušila, aký život mal a čím si prešiel. Nevedel o nej však nič. Keď sa potom na ňu pozrel, v tvári neskrýval bolesť.

„Nemáš pravdu, Eleonor. Matka zomrela, keď som mal štrnásť a Margo mala päť rokov, čo bolo ešte horšie. Prešiel som si v živote už všeličím, no smrť rodiča je určite to, čo vo mne zanechalo najväčšiu stopu. A potom rozpad manželstva. Toto je len dočasný stav. Tvojich rodičov mi je naozaj ľúto. No neobviňuj ma tu z toho, čo spravil niekto iný. Myslím, že si to nezaslúžim. Tak sa, prosím, vzchop. Tvoji bratia ťa budú určite potrebovať."

Jeho slová pôsobili na ňu ako slabá facka. Slzy jej stekali po tvári a on ju hypnotizoval pohľadom. Vedela, že chápe jej situácii aspoň trochu a prišlo jej ľúto, že najskôr hovorila, až potom rozmýšľala o tom, čo vypustila z úst.

„Prepáč," šepla.

„To je v poriadku. Ak by si sa chcela porozprávať alebo niečo zistiť, som tu." Na malý moment ju chytil za ruku a stisol.

„Vážne si si vzal kvôli mne v robote voľno?"

Zasmial sa. „Áno. Ak by som to neurobil ja, tak otec. Ale keďže už viem, ako sa k tebe predtým zachoval, som rád, že som to urobil." Zrazu sa ozval zvonček pri dverách. „Myslím, že to je dnešná večera."

V tichosti zjedli pizzu, ktorú Daniel objednaj bez jej vedomia. Dovtedy si ani neuvedomila, že bola hladná a smädná. Hoci jej nechutila, neznášala kukuricu, slušne dojedla svoju čas a zapila to sladkou limonádou.

Potom zamierila do izby, ktorú mala spoločnú s Margo. Vybrala si tam oblečenie, ktoré sa najviac podobalo na pyžamo. Nejaké voľné svetlé tričko a bavlnené nohavice.