Ďaleko od domova

7. kapitola

Odmietala od brata odvrátiť pohľad a pohnúť sa od neho o niekoľko centimetrov. Myslela, ak by to spravila, zmizol by a už by ho nikdy viac nenašla.

Nasadli do auta, Margo navrhla, že sa zastavia v obchode, kúpia nejaké potraviny a navaria si niečo na jedenie. Nemohla protestovať. Ani nechcela. Kým bola s Eddiem, všetko bolo v poriadku, hoci vyzerala ako kôpka nešťastia.

Nakoniec zostali v aute a do obchodu šla len Margo s jej priateľom. Jeremy jej bol sympatický, stále usmievavý a milý. Vedela, že práve toto vyžarovanie v kombinácii s jeho modrými očami a tmavohnedými vlasmi museli na Margo zapôsobiť natoľko, že sa doňho zamilovala.

Potriasla hlavou, aby nad láskou nerozmýšľala. Práve teraz bola natoľko ranená, že nevedela, ako sa z toho dostane.

„Nad čím rozmýšľaš?" opýtal sa jej Eddie a tým ju vytrhol z myšlienok. Sedela tak, že mu nevidela do tváre, ale opierala sa oňho a on ju objímal. Aj tak si ale vedela predstaviť ten starostlivý a zvedavý pohľad, akým ju musel skúmať. A fakt, že bola pri ňom úplne ticho, mu musel prísť zvláštny. Často sa len tak rozprávali. Vždy sa mali o čom.

„Nad Jessem," vzdychla.

Netušila, ako sa na to môže pýtať. Keď nasadli do auta, okamžite všetci zisťovali, čo sa dialo. Povedala im to, hoci to z nej museli ťahať ako z chlpatej deky. Hovorilo sa jej o tom tak ťažko.

„Myslím, že by si aj tak našli cestu, ako oddeliť zdravých od chorých."

„No mohli sme tam byť dlhšie." Pamätala si na prísahu, ktorú zložila sama sebe. Nechcela ju nechať umrieť samú ako otca. Aj keď stále niekde v sebe živila nádej, že mohla byť len nachladnutá. Ak si to pomýlili s 10S, bude to pre ňu znamenať isté nakazenie a...

Vydala so seba opäť vzlyk.

„Jesse je hlupák. To, čo urobil, prekvapilo aj mňa. Neboj sa, určite nájdeš niekoho lepšieho, niekoho, kto ti bude dôverovať a nebude ťa do ničoho nútiť."

„To ma vôbec nezaujíma. Chcem ísť domov," potiahla nosom. Cítila sa ako malé urevané dievčatko, ktoré keď si dupne, bude mať všetko. Pri predstave, že ju takto vnímajú všetci okolo nej, sa jej urobilo zle. Nebola taká, snažila sa byť silná a neprepadať panike. No aj ona má svoje hranice.

„Pôjdeme. Už sa o tom nerozprávajme. Ako sa ti pozdávajú ľudia, u ktorých si? Margo mi za tú chvíľu prišla ako normálne dievča."

Čo bolo horšie? Rozprávať sa o matke alebo o rodine, kde bol muž, ktorý ju uniesol?

„Sú super. Teda v byte býva len Margo a jej brat. Ich otec je inde. A je to vlastne ten muž, čo ma tu držal, keď som tu bola s otcom." Počula zalapanie po dychu. „Dúfam, že sa s ním nikdy nestretnem."

Aké však boli jej šance? Mizivé, tým si bola istá.

Kým Margo krájala mäso, Ellie sa venovala čisteniu zemiakov a zeleniny a bola vypočúvaná. Margo chcela vedieť čo najviac vecí o Ligawe. Chcela vedieť hlavne čo je odlišné a neuspokojila sa s odpoveďou, že všetko. Priznala sa aj jej, že tu strávila rok, takže to mala s čím porovnávať.

Kým navarili, Ellie už takmer boleli ústa z rozprávania. Bola však rada, že nemusela rozmýšľať nad vecami, ktoré ju trápili. Margo sa postarala o to, aby myslela len na veci, ktoré jej pripomínali dom. Ani raz nespomenula chorobu, či jej rodičov.

Aj tak mala po tomto rozhovore pocit, že jej domov chýba viac a viac. Nepovedala to nahlas, Margo to myslela určite dobre a nechcela jej kaziť radosť. Informácie o Ligawe ju zaujímali a počúvala ju aj vtedy, keď jej hovorila nejaké historky, alebo opisovala ich dom so záhradou.