Ďaleko od domova

29. kapitola

Roztrasenými rukami a za rýchleho kráčania popri Alexovi písala správu bratovi, aby okamžite bežal po ich malého brata, zbalil zopár vecí a počkal u nich doma. Doma. Musela sa nad tým pousmiať, keďže sa to zmení za ich skutočný domov.

Nevedela sa ho dočkať. Držala sa vidiny odchodu zubami nechtami. Bola si istá, že kvôli tomu prežije už všetko.

Odkedy sa spustil alarm, v Babylone nastal taký chaos, aký ešte nikdy nevidela. Ľudia zdesene pobehovali po chodbe a snažili sa dostať von, k schodisku alebo k výťahom. Každý utekal opačným smerom ako oni, za čo si vyslúžili nechápavé pohľady.

„Mali by sme počkať, je podozrivé, že ideme týmto smerom, Alex," upozornila ho. Netušila síce, na ktorom poschodí sa nachádzajú, no na schodoch mierili dohora, čo znamenalo jediné – šli niekde k ministerstvám.

„Nemáme čas," odsekol. „Okrem toho, nikto nám nevenuje viac pozornosti ako tomu, aby sa dostal rýchlo von, lebo nevie, o čo tu ide."

Neodporovala mu, verila tomu, čo robil a dúfala, že to nebude ľutovať.

Na čom pracoval Daniel, ak to spustilo alarm v Babylone? Prečo jej to Alex nechce povedať, ale ukázať? Bola roztrasená, no netušila, či za to môže nadšenie alebo strach. Po tom všetkom jej ešte na ňom záležalo a nechcela, aby sa dostal do nebezpečia. Ich otec by neprežil, ak by stratil ešte aj druhého potomka.

Vyšli asi pätnásť poschodí, každým jedným sa počet ľudí, ktorých míňali, znižoval. Bola zadychčaná, nohy ju príšerne pálili, no snažila sa zostať tesne za Alexom. Bola ochotná riskovať niekoľkodňovú svalovicu len kvôli tomu, aby na ňu nečakal.

Nevedela, do čoho idú, no muselo to byť veľmi dôležité a bála sa predstaviť si, čo to mohlo byť.

Keď Alex konečne zastal a nebolo to kvôli tomu, aby ju skontroloval, mala chuť ho vyobjímať. Pľúca ju nepríjemne boleli a myslela, že celý svet sa s ňou točí. Už zas.

„Prepáč, nemáme čas," ospravedlnil sa a s ľútosťou na ňu pozrel. Pravé zápästie priložil k čítaciemu zariadeniu, vedľa neho sa objavilo zelené svetielko a počula slabé cvaknutie. Postrčil do dverí, ktoré si ani nevšimla, že sa tam nachádzali.

Pred nimi sa objavila dlhšia tmavá chodba. Pri pohybe sa po bokoch rozsvietili tlmené svetlá. Alexander znovu pridal do kroku, tento krát však za ním musela doslova utekať.

„Kam to ideme?"

„Ministerstvo obrany, je to jeden z núdzových východov." V polovici sa zastavil a položil ruku na kľučku ďalších dverí. „Upozorňujem ťa, že je tam Daniel a určite aj tvoj otec. Prosím, neurob nič, čo by si neskôr ľutovala. To, čo sa stalo, sa zvrátiť nedá."

Nechápavo naňho pozrela. „Čo spravili?"

Neodpovedal, len otvoril dvere a popostrčil ju dovnútra.

Najskôr bola zmätená. Stáli za presklenými oknami, v tom priestore sa okrem ďalších dverí nenachádzalo nič.

Okolo sa však nachádzala miestnosť s obrovskými obrazovkami, každá bola zapnutá a premietala iný obraz. Nevedela, kam sa má skôr pozrieť. Očami rýchlo prebehla po osobách, ktoré sa tam nachádzali. Okrem spomenutých tam bolo ešte asi päť iných ľudí, ktorých nikdy nevidela.

Srdce jej búšilo tak, že si až o chvíľu uvedomila, že z tej miestnosti je počuť všetko.

„Dve minúty do zásahu cieľa na severe. Tri minúty a desať sekúnd do dopadu na južnej časti." Hlas z vysielačky hovoril veci, ktorým nerozumela. Preto sa rozhodla sústrediť pozornosť na obrazovky. Na jednej sa nachádzalo nejaké mesto, veľmi jej pripomínalo Ligawe. Bolo tam pár ľudí, sedeli na lavičke a zrejme sa rozprávali.