Ďaleko od domova

23. kapitola

„Tak dosť, Margaret. Čo sa deje?" spýtala sa jej priamo, keď druhý deň ostala doma, pretože sa necítila dobre.

„Mám nejakú virózu. Väčšinou mi je nevoľno len ráno a potom mi to prejde..." odvetila a snažila sa prejsť do izby. Ellie si založila ruky na hrudi a postavila sa jej do cesty. Margo jej robila väčšie starosti ako fakt, že zajtra nastupuje do práce k Danielovi. Jej dnešná návšteva doktora dopadla výborne, takže už nemá prečo ostávať doma.

„Vieš, ako to znie."

Prikývla na súhlas a sklonila hlavu. „Samozrejme."

S povzdychnutím k nej pristúpila a objala ju okolo ramien. Boli časy, kedy potrebovala ona takúto oporu. Margo teraz vyzerala, že by jej to mohlo pomôcť. Minimálne to aspoň stálo za skúšku. Už pred pár dňami si všimla, že ju niečo trápi a s nikým sa nerozprávala. Nebola plná optimizmu ako vždy.

Jej reakcia ju zaskočila.

Rozplakala sa a objatie jej opätovala. Položila si hlavu na jej rameno a z hrdla sa jej drali vzlyky. Každú chvíľu poťahovala nosom a zhlboka sa nadychovala. Ellie ju hladila po chrbte a vlasoch.

„Ššššš, bude dobre, neboj."

Nikdy. Nikdy ju nevidela takto nariekať. Bola veselá kopa, ktorú nič len tak nevyviedlo z miery. Bála sa, že jej Jeremy ublížil. Inú možnosť v tom nevidela.

„Nebude," vzlykla. Chytila ju za ramená a odtiahla tak, aby jej videla do tváre. Čierne vlasy, ktoré jej padali do tváre, jej zastrčila za ucho. Na chvíľu prestala plakať a utrela si slzy z tváre. Ospravedlňujúco na ňu hľadela svojimi červenými očami a hrýzla si do pery.

„Neviem, čo sa deje alebo čo sa stalo. No som tu pre teba, nech ide o hocičo. Sme ženy, zvládneme všetko."

Nesúhlasne pokrútila hlavou.

„Čo keby si začala tým, čo ťa trápi?"

Zatvorila oči a premáhala ďalšie spustenie vodopádu sĺz. Pohľad na ňu bolel.

„Ja... Ellie, ja som... tehotná," dostala zo seba napokon. Mala čo robiť, aby od tej novinky nepadla rovno na zadok. Trvalo jej pár minút, kým bola schopná spracovať túto informáciu.

„Páni, gratulujem, tak to ste rýchli."

„Jeremy o tom ešte nevie. Neviem, čo mám robiť." Margo sa snažila zhlboka dýchať a upokojiť sa.

„S takou novinkou by si teda nemala čakať." Pousmiala sa.

Nesúhlasne pokrútila hlavou a zatvárila sa vyplašene. Znova si pretrela oči a sťažka vzdychla.

„Rozmýšľala som nad tým. Mala som na to kopec času. Ale Ellie, ja nie som pripravená na príchod dieťaťa. Nechcem sa stať mamou, ešte nie. Ja to dieťa nechcem." Posledné slová vyslovila s tenkým hláskom a po líci sa jej skotúľala slza.

Netušila, ako na to zareagovať. Zbožňovala deti a keby mala milujúceho priateľa a dostala sa do druhého stavu, zrejme by rozmýšľala inak ako Margo. Preto jej rozhodnutie nevedela pochopiť.

„Ešte je skoro sa o tom rozhodnúť. Skús to najskôr oznámiť Jeremymu, porozprávaj sa s ním. Nerozhoduj sa sama, je to predsa aj jeho dieťa. A ver mi, že sa nemáš čoho báť. Máš ešte pár mesiacov, kým by sa narodilo. Za ten čas ti tak prirastie k srdcu, až sa naň začneš tešiť." Hovorila, akoby mala už zo tri deti.

„Bojím sa."

„Čoho?" nechápala.

„Čo ak mu to poviem a on sa zľakne a vykašle na mňa? To by som neprežila."