dvanásť nocí. ⚜ (séria Kvapky Chladu, časť I.) ✔

Noc siedma

Mama ju ráno zastaví.

„Musím odísť, z roboty," oznamuje jej. „Ale už zajtra budem doma, ostaneš sama len jednu noc."

Ona pokrčí ramenami. S mamou už dávno nemá dobrý vzťah. Naposledy sa pohádali kvôli tomu, že odmietla brať tabletky na spanie. Vie, že jej mama chce dobre. Ale ona nechce do tela pchať akúkoľvek chémiu. Preto len prikývne a zmizne v izbe.

Večer prijde rýchlo. Nevypije kakao, ktoré jej mama vždy nachystá, byt je tichý a prázdny. Kroky nie je počuť, no ona aj tak vycupká na chodbu a potom hore schodmi na strechu.

Noc tam nie je. Mesto hučí a skuvíňa, ale Noc neprichádza. Prechádza sa po kraji strechy, vyčkáva ho, no okrem tmy a hluku jej nikto spoločnosť nerobí.

Po hodnej chvíli skleslo hľadí na mesto. Akoby sa jej vysmievalo. Že ona je sama. A ono má v sebe život.

Chýba jej. Chýba jej jeho červená ruža, vyšitá na čiernej bunde. Jeho vážny a sústredený výraz, keď sleduje oblohu. Jeho tmavé oči.

Prečo neprišiel? Čo sa stalo? Niečo urobila zle?

Otázky jej nedávajú pokoja. Keď Noc neprichádza po hodine ani dvoch, vracia sa ku bytu, ľahá si na posteľ a celú noc prebdie.

To bola siedma noc.