dvanásť nocí. ⚜ (séria Kvapky Chladu, časť I.) ✔

Epilóg III.

Grécky filozof Hérakleitos povedal: „Bdiaci majú jeden a ten istý spoločný svet, v spánku sa však každý vracia do svojho vlastného."

Avšak čo ak okrem bdenia nemáte žiaden iný svet, nič, kde by ste sa vrátili po ťažkom dni, pretože vec ako spánok je vám vec neznáma? Čo ak jedná časť dňa, keď sa cítite sám sebou, je prebdená noc?

Iba hľadí dopredu, nehýbe sa, nedýcha. Iba jedna myšlienka jej ešte skrsne v hlave, načo precitne.

‚‚A čo tá bunda, hm? Tá, čo mám na sebe, nie je moja! Je jeho!"

„Našiel ťa susedov chlapec," povie jej mama, jej oči sú zrkadlom duše. „Obliekol ti ju, pretože sa ochladilo. To on ťa priniesol dnu a uložil do postele."

Dievča mlčí, lebo hovoriť príliš bolí. Realita ako krutá sekera dopadla na kus dreva a preťala ho napoly.

Všetko to...bol len sen?

Mama vstáva, berie papier a trhá ho napoly. Zvuk ničiaceho sa papiera je synonymom pre jej dušu. Pery sa jej pri tom pohľade na kusy papiera trasú, sleduje ich, ako padajú do koša.

„Nebudem ťa viac nútiť brať tie tabletky," vydýchne mama. „Bola to chyba. Prepáč mi. Keby som vedela, čo ti to urobí..."

„Už nikdy nebudem spať," zašepce dievča nevýrazne, zahĺbená sama v sebe. „Nikdy, nikdy..."

Noc nikdy neexistoval. Jeho tmavá štica, vážne oči a marhuľové pery boli len výkrikom jej zničenej mysle. Jeho slová boli len jej vlastnými myšlienkami, pokrútenými a premenenými tak, aby vychádzali z jeho úst.

  Už nikdy nebude spať, lebo ho už neuvidí.

Už nikdy nebude spať, lebo ju zradila jej vlastná matka.

Už nikdy nebude spať, lebo spánok je len jedno veľké klamstvo.

„Mala by si mu ísť poďakovať," počuje mamin hlas. „Býva oproti. A vezmi mu aj tú bundu."

Dievča pomaly vstáva, hýbe sa ako robot, kladie nohu cez nohu iba automaticky, bez života. Vyjde na chodbu, čiernu bundu s červenou ružou zviera pevne v ruke a flegmaticky stláča zvonček na dverách oproti nej.

Dvere otvára vysoká plavovlasá žena, jej zmätený výraz sa zmení v okamihu, keď uvidí susedovie dievča so známou bundou v rukách.

„Chcela som.. poďakovať," začne dievča, žmoliac látku medzi prstami, hľadiac do zeme. „Za ten včerajšok, že ma...našiel váš syn ..teda jemu som chcela poďakovať .." Kokce, mlčí, pery sa jej trasú, oči prilepené o čiernu bundu, čo sa jej hompáľa na ruke.

„Adam nie je doma," povie plavovlasá žena a natiahne ruku pre vec, ktorá jej patrí, no dievča rukou cukne, akoby sa toho kusa látky odmietala vzdať. „Ale poviem mu to.'"

Na to, ako veľmi znenávidela Noc a jeho činy, neľahko sa vzdáva čiernej bundy, ktorá mu ho pripomína. Akoby sa tým posledným dotykom, pozdravom a zabudnutím dverí čosi skončilo.

Jedna etapa jej života.

Jeden sen.