dvanásť nocí. ⚜ (séria Kvapky Chladu, časť I.) ✔

Noc jedenásta II.

„Zvládla som to," volá nadšene, hneď ako ho uvidí.

„Zvládla si to," odpovie pokojnom jemu vlastným sa nechá strhnúť do jej tuhého objatia.

„Neveril by si, aké ťažké to bolo."

„Ospravedlnenie?" opýta sa ticho.

Kývla hlavou.

„A mal si pravdu," zašomre po chvíli nezrozumiteľne.

Nadvihne obočie a neveriacky sa usmeje

„Čože?"

Och, ako jej to nebolo po chuti, priznať mu, že jej po celý čas radil správne! Ale chce to urobiť, prehltne hrdosť a začala.

„Vo všetkom. S mamou. Že ma ľúbi. Včera sme si aj poplakali trochu, myslím. Dobre si to nepamätám. Aj s tým spolužiakom."

‚‚Matejom?"

Ani jej neprijde zvláštne, že si pamätá jeho meno. Pre človeka, ktorý si pamätá názov každého súhvezdia, to nemal byť problém.

„Hej s ním. Pozval ma von. Dnes"

Zamračí sa.

„Tak čo tu robíš? Prečo nie si vonku so svojím budúcim priateľom?"

Vyprskne. „Priateľom? To nemyslíš vážne! Navyše," dodalá už zmierlivým tónom, „chcela som byť s tebou."

Vytrhne sa jej. Odstúpi o pár krokov dozadu, akoby ho od nej čosi prudko odtrhlo. V tvári sa mu črtá hnev.

„Mala si s ním ísť von!" vyhŕkne. Nie je to drsné, ani kruté, je to zúfalé. Ako posledný výkrik topiaceho sa človeka.

„Nerozumiem ti," hlesne.

Noc si vojde rukami do vlasov, akoby sa snažil striasť zo seba neznámu ťarchu, ktorá na ňom visí. Otočí sa smerom k mestu, hľadí na jeho nočnú tvár a mlčí. Napokon sa k nej otočí, jeho tvár je tmavá a zamračená.

„Zajtra prídem posledný raz," oznámi jej, akoby to bola správa o počasí. Ním to ani nehne, avšak ona zalapá po dychu. Ale než sa stihne čokoľvek opýtať, je preč.

To bola jedenásta noc.