dvanásť nocí. ⚜ (séria Kvapky Chladu, časť I.) ✔

Epilóg VI.

venované LilBlueButterflyL

Dni plynú. Rovnaké, melancholické, zbíjajú sa do jednej obrovskej, pomaly sa hýbucej kopy bdenia. Dievča už nechodí na strechu. Bdie vo svojej posteli, sama alebo s notebookom, ktorý ožiaruje malú izbu tlmeným modrým svetlom. Tesne pred svitaním sa jej podarí na hodinu zaspať - dosť na to, aby potešila matku, ktorá posledné dni chodí do bytu len spávať a najesť sa.

Tak je dievča sama. Vo veľkom byte. Ako aj teraz.

Izby sú prázdne. Všade vo vzduchu visí akési podivné ticho, čo ju ťaží na hrudi. Leží na posteli, ruky skrížené na hrudi ako čakanie na ortieľ.

Ticho.

Kvapkanie vody v kúpeľni z nedobre zatiahnutého kohútika.

Vrzgot parkiet.

A potom...

Kroky.

Najprv si myslí, že sa jej to len zdá. Že tie kroky na streche sú len výplodom jej nešťastných myšlienok. Ale kroky neprestávajú. Ba čo viac, silnejú, akoby sa jej vysmievali.

Nie, neodolá. Nedokáže to. Zloží nohy z postele do chlpatých papúč a prebehne mŕtvolne prázdnym bytom. Dvere z chodby na strechu sú pootovrené, smerom hore ju ovanie prúd chladného vzduchu. Zatají dych, ako kráča hore.

Na streche niekto je. Ten niekto má čiernu bundu, s vyšitou červenou ružou. A tmavý pohľad, plný tajomstiev. Ich oči sa stretnú a ona zalapá po dychu.

Noc.

To nemôže byť. Nespí, vie to, preto tu on nemôže byť! Hoc sama seba v duchu kázni za jej neuvážené konanie, pristúpi dopredu, až blízko k nemu a dotkne sa jeho ruky.

Chlapom trhne. Potom sa otočí a jeho tvárou preletí poznanie.

„Oh," zamrmle. „To si ty."

Dievča nerozumie. Jeho tvár je tá istá, avšak výraz v nej je iný, nepoznaný. Hľadí na ňu, no nevidí ju. Chvíľu len stoja vedľa seba, rozpačito, lebo nevedia čo povedať. Dievča už vie, že to nie je jej Noc. Ale aj tak nedokáže odolať.

„Volám sa Noc," povie chlapec v čiernej bunde len tak z ničoho nič, ale ani jednému z nich to nepríde zvláštne či nevhodné. Je to predstavenie, ktoré pri tom všetkom akosi zameškali.

„Som Nočný motýľ."

Noci sa zodvihnú kútiky úst.

„Nemôžeš sa volať Nočný motýľ."

Zasmeje sa.

„Aha! A ty sa snáď môžeš volať Noc?"

Chlapcove oči sa smejú.

„Ale áno," odvetí presvedčivo. A potom k nej natiahne ruku. „Adam Night, k vašim službám."

Pery dievčaťa sa roztiahnu do úsmevu, keď stisne podávanú ruku. Možno to všetko nebol sen. Možno to všetko bola len príprava na čosi väčšie, čosi, čomu ani ona sama neporozumie. Ale už vie, ako využije bdenie, čo jej ponúkla noc. 

Nebo obdarilo ľudí na zmiernenie útrap života tromi vecami - nádejou, spánkom a smiechom.

—  Immanuel Kant