•I Love Her•✔️

•Nine•

Kate

Keď Danny odišiel, všetko vo mne akosi vybuchlo. Otázky v hlave nie a nie dať pokoj. Desilo ma, že aj cez to, že sa so mnou rozprával Danny, videla som Markusovú tvár. Spomienky mnou otriasali a ja som nevedela, či plakať alebo kričať.

**
,,Kate. Ja ti ten úsmev na tvári vyčarím, aj keby som za to mal dostať kopanec." smial sa Markus a snažil sa ma rozveseliť. Nešlo mu to.

,,No tak! Kate! Markus volá krásku! Úsmev!" chytil mi kútiky pier a spravil z nich úsmev. Kopla som ho a rozosmiala som sa. Nakoniec sme sa prechádzali pri západe slnka...

***

Danny je úplne iný než Markus. Ale... Ale predsa tam je niečo tak podobné, až ma to desí. A práve tá podobnosť ma od neho až priveľmi odrádza.

Neviem čím som ho zaujala. Nechápem, prečo sa o mňa zaujíma a prečo má potrebu hľadať moju adresu, následne sem prísť na návštevu. Nechápem, prečo sa ma silou mocou snaží rozosmiať. Prečo to robí? Toľko dôvodov som mu dala aby odišiel, tak prečo ostáva?

Nechcem... Nechcem dôverovať. Nemôžem. Po tom všetkom už nie.

Danny

Bol som pri nej tak blízko. Tak veľmi by som v tej chvíli chcel zastaviť čas. Videl som ju usmievať sa a to mi spravilo deň oveľa, oveľa krajším. Viem, že v jej vnútri sa nachádza Kate, ktorá je usmievavá, užíva si života a má rada okolie. Vždy keď ju vidím smutnú, mám chuť ísť k nej a povedať jej, čo k nej cítim. Ale nemôžem. Pretože viem, že by sa mi vzdialila a to by ma zničilo. Som rád, že aspoň raz som ju videl usmievať sa. Som rád, že som mohol byť aspoň nachvíľu s ňou.
Keď spomenula zlomené srdce, mal som chuť ísť nájsť toho dotyčného, ktorý ju takto zničil a zabiť ho. Kto to je? Prečo ju nechal? Bol to fakt blbý človek? Ach, Kate. Keby si bola moja, nikdy by som ťa neopustil. Nikdy.

Zaspával som s myšlienkami na Kate. Možno sa mi o nej bude aj snívať. O jej úsmeve. Vyčaril som jej úsmev na tvári. Tak aspoň dúfam, že sa odo mňa už nebude držať ďaleko.

Je 15:00 a práve odchádzam zo školy. Kate v škole nebola. Ale fajn. Je chorá. Ale tie tabletky... Ach. Pokrútil som hlavou a šiel domov.
Doma bol môj otec.

,,Čau otec." pozdravil som ho.

,,Čau Danny. Ako bolo?"

,,Dalo sa. Idem do izby."

,,Dobre. Ja idem do práce. Tak keby niečo, volaj." jasné. Moji rodičia sa vždy zaoberali viacej prácou, ako mnou. Ale už som si zvykol. Mám ich rád a oni mňa tiež. Len som kývol hlavou, na náznak, že "fajn" a šiel do izby.
Ľahol som si na posteľ a začal rozmýšlať.

,,Čo asi tak budem robiť?" povedal som si sám pre seba.
Po pár minútach rozmýšlania, ma niečo napadlo. Rýchlo som vzal do rúk mobil a napísal Kate.

"Ahoj. Ruším?"

"Ahoj. No ako sa to vezme..."

,,Tak áno, či nie?"

"Nie..."

"Kate? Niečo ma napadlo."

"Čo také?"

"Poznám jedno miesto. Ale to by bolo prekvapenie. Samozrejme, ak by si so mnou šla. Kedže je zajtra sobota a ja mám kopec času, tak ma napadlo, či by si sa so mnou nešla prejsť. Teda... Ísť na jedno miesto. To miesto je pre teba ako stvorené. Ver mi..." netuším, ako zareaguje. Len nech súhlasí. Prosím.

,,Prečo by som s tebou niekam mala ísť? Stále som chorá."

"Tam ťa tá choroba prejde. Ver mi."

,,Nemyslím si, že je to dobrý nápad."

"Ver mi. Aspoň raz. A ak sa ti tam nebude páčiť, tak mi už nikdy never. Súhlas?"

"Súhlas."

"Tak o pól hodiny som u teba. Maj sa."

"Dobre..." neveril som vlastným očiam. Ona so mnou ide von. Bože. Jedno dobré znamenie za druhým. Rýchlo som skočil z postele a šiel sa prezliecť. Vzal som si čierne rifle, biele tričko a modrú mikinu, kedže je vonka chladno a neviem, do kedy sa tam zdržíme.

Som na ceste za Kate. Usmievam sa ako blázon a som zvedavý, ako zareaguje.
Stál som pri jej dverách. Zazvonil som a stále som sa usmieval ako nejaký blázon zo psychiatrie.

,,Ehm... Si v poriadku? Ten tvoj úsmev má dosť desí."

,,Je zakázané sa usmievať?" zasmial som sa.

,,Nie, keď je to normálny úsmev."

,,Jáj. Takže mám nenormálny úsmev?"

,,Dalo by sa to tak povedať."

,,To ma teší. Tak ale dosť rozprávania. Ideme?" usmial som sa a pozrel sa na ňu.

,,Poďme. Som zvedavá, čo také mi chceš ukázať."

,,Bude sa ti to páčiť." dali sme sa do kroku.

Ešte pätnásť minút od cieľa. Už dlho som na tom mieste nebol. Vždy si tam chodím vyvetrať hlavu. Hlavne keď chcem byť sám. Je to lúka, kde nikto nie je. Je tam dokonalý kľud a nepotrebujete žiadne antidepresíva na utlmenie depresie alebo niečoho podobného.
Pozrel som sa na Kate. Usmiala sa. Nemohol som tomu uveriť.

,,Ty si sa usmiala."

,,Je to snáď zakázané?"

,,Niekto tu kradne slová." zasmial som sa. Bola zlatá.

,,Nič nekradnem." pozrela sa pred seba.

Boli sme už len neďaleko od cieľa.

,,Zakryjem ti oči. Dobre?" podišiel som k nej a postavil som sa za ňu. Pomaly som jej zakryl oči a nadýchol som sa jej vôňe. Ach. Zostať takto navždy? Tak to by mi naozaj nevadilo.

Pomalým krokom som ju viedol kam má ísť. Zastali sme na lúke a pomaly som jej odkrýval oči. Ešte naposledy som sa nadýchol jej vôňe. Postavil som sa vedľa nej a vychutnával si tú krásu.

Kate

Danny mi odkryl oči a ja som ich otvorila. To čo som uvidela, bolo nádherné. Všade ticho. Nikto tam nebol. Krásna lúka lemovaná okolitým lesom. Vyrazilo mi to dych. Na tomto mieste by som mohla ostať žiť naveky.

,,Wow..."

,,Krásne, však?" Danny si sadol na trávu.

,,Áno." pozerala som sa na tú krásu a sadla som si vedľa Dannyho. Obdivovala som krásu, ktorá bola okolo mňa. Zavrela som oči a na moment som sa stratila vo svojom svete.

Tak dnes ešte jedna♥Ako sa Vám páčila?♥
_Devil_Angell_ ♥