•I Love Her•✔️

•Forty Four•

Kate

Štyri dni. Štyri dni neviem čo je s Dannym, čo sa odohráva v Markusovej hlave a čo sa odohráva v mojom vnútri. Myseľ je strašne hlučná, až ma desí ten krik. Snažím sa počúvať svoje srdce ako mi to povedal Markus, ale nepočujem ho. V mojej hlave sa dejú rozličné emócie, takmer kričím v izbe. Ale viem, že by hneď vbehla mama a ja by som musela všetko vysvetľovať. Takže som radšej ticho. Som strašne unavená zo všetkého, čo sa za posledné dni udialo. Mám chuť odísť od svojich pocitov, nejsť ani k Dannymu, ani k Markusovi. Proste odísť. Ale viem, že odísť by znamenalo poprieť svoj život, svoje bytie. Poprieť seba. Nemôžem utiecť od niečoho, čo som ja. To by bolo strašne smiešné a blbé rozhodnutie.

V tomto tichu, kde som počula len tlkot svojho srdca, som upadala do temnoty mysle. Aspoň zo začiatku som si to myslela.

***

,,HEJ!" Kričala som na Markusa a snažila som sa mu vytrhnúť z ruky MÔJ mobil. Smial sa a skoro spadol na Matea.

,,Oj? Čo to tu vidím! Aj ja chcem fotku s jednorožcom!" Kričal mi a ukázal na moju fotku, kde som bola vyfotená s plyšovým jednorožcom, ktorý bol taký veľký ako ja.

,,Markus! Nepozeraj mi galériu!" Kričala som na neho a hneď som sa za ním rozbehla.

,,No tak. Nebuď magor Markus. S týmto na dievča dojem nespravíš." Podpichol ho Mateo a Markus sa vzdal. Aj to tak, že mu trvalo päť minút kým pustil mobil. Potom ma zobral do objatia, postrapatil mi vlasy a sadli sme si k ohňu, ktorý jemne osvetľoval okolité stromy, zároveň ale dovolil vidieť nám nádhernú nebeskú hru hviezd, ktoré žiarili sťa lampáše na oblohe.

,,Aha! Padá hviezda. Niečo si želaj!" Strhol ma Markus a ukázal na padajucu hviezdu.

Chvíľu som rozmýšľala, ale potom som sa len usmiala.

,,Čo si si želala?" Spýtal sa s úsmevom Mateo.

,,Nič." Zasmiala som sa.

,,Vážne?" Prekvapene sa na mňa pozeral Markus. 

,,Prečo?" Hneď položil otázku Mateo.

,,Lebo všetko čo chcem, už mám." Usmiala som sa na nich, hlavne na Markusa, ktorý si ma k sebe pritisol a daroval mi malý bozk do vlasov. Bola som neskutočne šťastná. Netrebalo mi žiadne želanie. Dávno sa mi moje sny už stali skutočnosťou. Presne v ten deň, keď som vďaka Mateovi spoznala Markusa.

~

,,Som tu pre teba." Povedala som Markusovi, keď som videla, že ma potrebuje. On nepovedal nič, neplakal, nebol agresívny, ani smutný. Vyzeral neutrálne, ale ja som vedela, že s ním niečo nie je v poriadku.

,,Ja viem, Kate." Objal ma a potom si sadol na lavičku v parku.

,,Ja len. Niekedy mám pocit, akoby všetky hviezdy spadli z oblohy a nastala tma. Niekedy ich zazriem, ale potom zase zmiznú." Mám strašné rada, keď takto rozprával. Ako spisovateľ, v hádankách. Nikto nevedel porozumieť, len ja.

,,To, že tie hviezdy kvôli mrakom nevidíš, neznamená, že tam nie sú. Sú dni kedy človek pociťuje istý hnev, bolesť, má v hlave zamračené a prší. No neznamená to, že to tak bude vždy. Vždy po búrke výjde slnko. Nechaj nech sa všetko vyprší, poleje tvoje kvety aby mohli rásť a keď výjde slnko, sleduj, ako rastú. Nenechaj sa pohltiť jedným škaredým mrakom." Pohladila som mu vlasy a pozerala som sa ako sa začal usmievať. Milujem tieto chvíle. Kedy mu môžem pomôcť. Potrebuje ma, tak ako ja potrebujem jeho.