Butterfly (L.TY)

1

„Čo ti hovoril?" spýtal sa ma Taeil, ktorý ma pozorne sledoval očami orieškovej farby už od chvíle, kedy som opustila mohutné čierne dvere vedúce do otcovej pracovne.

„Dal mi novú prácu," odpovedala som jednoducho a upravila si svoju čiernu sukňu siahajúcu takmer do polovice stehien, čím ukazovala moje bezchybné nohy. Nemala som náladu na akékoľvek hlbšie rozhovory s Taeilom, ktorý bol dôvodom mojej mrzutosti.

„O čo sa jedná?" spýtal sa kráčajúc vedľa mňa po chodbe plnej hnedých a o niečo menej mohutnejších dvier ako boli tie otcove. Steny zdobili mnohé drahé obrazy, strop zase drahé a do najmenších detailov prepracované lustre rovnako ako aj kachličky, ktoré tvorili zložité, no napriek tomu nádherné a honosné vzory, po ktorých sme práve kráčali. Celý náš dom bol honosný, aby sme aj tými najmenšími detailami dokazovali, že si to môžeme dovoliť a máme len na to najlepšie.

„Ochrana tvojho pohodlného zadku... A samozrejme, že aj zadkov členov celej tej tvojej úbohej skupiny," odpovedala som mrzuto a zabočila k oblúkovitým schodom, ktoré ma zaviedli do obrovskej predsiene.

„Tak preto si takto mrzutá?" opýtal sa ma, keď sa stavial predo mňa, čím mi zatarasil cestu a ja som nemohla pokračovať.

„Nie," nechcela som mu povedať, že otec zo mňa zároveň urobil aj nájomného vraha. Určite by sa ho to dotklo, pretože on ním chcel byť tiež a keď mu to otec neschválil, tak sa vydal na cestu speváka, aby prepojil našu mafiu s tou, ktorá sa vydávala za spoločnosť SMTOWN.

„Tak čo sa to s tebou dopekla deje?!" vedela som, že nie som jediná, ktorá stráca s tým druhým trpezlivosť.

„Čo takto to teraz neriešiť a hrať sa na popovú hviezdu?" sykla som naňho a obišla ho a tým sa vydala von z tohto prekliateho domu, v ktorom vládlo ticho prerušované klopkaním mojich pomerne dosť vysokých opätkov. Počula som jeho ladné kroky za mnou, no neriešila som to, pretože som vedela, že máme spoločnú cestu do dormu podskupiny 127, takže by bolo zbytočné vyvolávať ďalšie hádky.

„Nastúp, dnes budem šoférovať ja," prehovoril pokojným hlasom, ja som na to len prikývla a ladným pohybom mu hodila kľúče, pretože som nemala náladu na piatkovú soulskú premávku.

Nasadla som do čiernej Audi a znudene si zapla pás, keďže som nemala náladu ani na Taeilove reči o bezpečnosti. Vlastne, ak mám povedať pravdu, tak nemám náladu kompletne na nič.

„Viem, že tvoje miesto v ochranke nie je jediné, čo ti otec dnes pridelil," prehovoril po chvíli, keď sme opúšťali príjazdovú cestu domu našich rodičov lemovanú kvetmi rôznych farieb, tvarov a veľkostí, ktorých názvy som ani nepoznala.

„Povedal ti to?" svoj pohľad som ani neunúvala zdvihnúť k nemu, takže som pozorne sledovala svoju čerstvo urobenú manikúru. Bola jemne pastelovo ružovej farby a na prsteníkoch boli nakreslené ruže. Jednoduché, ale napriek tomu krásne a práve preto sa mi to tak páčilo.

„Včera. Rozprávali sme sa o tom, nechcel medzi nami robiť zbytočné rozbroje," oznámil mi a ja som ďalej skúmala svoje ruky.

„Žiješ môj sen a ja zase ten tvoj. Aký to má všetko význam?" prehovorila som po chvíli a pozrela sa na mihotajúcu sa cestu okolo nás. Na to, že bol piatok ubiehala cesta celkom rýchlo a bez akýchkoľvek dlhých zastávok v kolónach.

„Ren-" začal, no ja som už dopredu vedela, čo mi chce povedať, a preto som ho prerušila už na začiatku.

„Samozrejme viem, je to náš údel, naše prekliatie, no zamyslel si na niekedy nad tým?" moje nervy znova povoľovali. Nechápala som samú seba. Nikdy som nebývala takáto náladová. Dokonca ani počas mojich dní, ktoré som teraz nemala.

„Presne viem na čo narážaš, no nebol som to ja, kto si vybral tento život. Otec si vždy myslel, že si lepšia na túto prácu. Pamätáš? Už odmalička si bola odvážnejšia. Vedela si sa biť za to čo bolo podľa teba správne. Nikdy si nemala problém zabiť človeka pre dobro veci. Ren, vždy si bola lepšia na túto prácu, než ja, a preto si vybral teba," prehovoril a nakoniec sa na mňa pozrel, pretože sme stáli na križovatke a on si to mohol dovoliť.

Nevedela som, čo si mám o tomto myslieť alebo čo mu mám povedať. Myslela som si, že som slabšia. Veď vždy som bežala za ním, za starším bratom, ktorý ma utíšil a opakoval mi, že je to dobré a že všetko bude v poriadku. Bolo to tak aj pri maminej smrti. On bol tým, kto ma utešoval.

„Ren, nežiadam od teba zázraky. Chcem len, aby si v tom vydržala ešte chvíľu. Viem, že ty to dokážeš oveľa lepšie ako ktokoľvek iný," prehovoril po chvíli ticha počas ktorej sme obaja rozmýšľali nad smerom nášho rozhovoru. Nikdy sme sa totižto o ničom takomto nerozprávali. Buď sme na to nemali príležitosť alebo čas. Jednoducho sme to neriešili.

„Nie som silnejšia, ja nie," šepla som a sledovala cestu pred nami. Z ničoho nič som cítila ako ma chytil za ruku, ktorú následne stisol v tej svojej. Pre niekoho to bolo obyčajné gesto medzi súrodencami, no pre mňa to znamenalo neuveriteľne veľa.

„Až teraz si uvedomujem, ako veľmi sme sa jeden druhému odcudzili a ako veľmi si sa za tie roky zmenila. Už roky nie si to dievčatko, ktoré mi plakalo v náručí. Niekde v hĺbke som sa bál, že ťa táto práca položí, aj keď napovrchu som vedel, že to zvládneš a nakoniec," na malú chvíľu sa odmlčal a s úzmevom pohrávajúcim na jeho perách sa pozrel na mňa.

„Nakoniec si prekonala všetky moje očakávania, Ren," úsmev neopúšťal jeho pery a znova mi jemne stisol ruku akoby sa bál, že mi ublíži. Pomaly sme pristavili v garáži, kde sídlilo niekoľko drahých áut, ktoré patrili jednotlivým členom danej podskupiny. Každý jeden z nich mal vodičák až na Haechana, ktorý ešte len navštevoval autoškolu a tým znepríjemňoval život všetkým inštruktorom.

Pomaly sme sa vydali cez úzku a tmavú chodbu, ktorá spájala garáž so zvyškom domu. Pozorne som sledovala ako sa to v dome, kde bývajú ôsmi chalani zmenilo od doby čo som tu bola naposledy.

Steny ostali rovnakej bielej farby, dokonca aj podlaha a niektoré koberce s nábytkom na nej boli stále rovnaké, čo ma prekvapilo. Jediné, čo sa tu zmenilo bol obrovský obraz na stene. Vtedy na ňom bolo len niekoľko členov skupiny, no teraz ich tam bolo omnoho viac. Všetci boli v čiernom a vyzerali doslova ako armáda.

„Black on black," prečítala som si potichu nápis, ktorý bol v pravom dolnom rohu.

„Nečakal som, že sem ešte niekedy prídeš," ozval sa hlas za mnou a ja som celá doslova stuhla. Otočila som sa na vyššieho chlapca s ružovo odfarbenými vlasmi, ktoré mu nečakane pristáli, aj keď mu padali do očí a tým si žiadali ostrihať. Na perách mu pohrával jeho typický úsmev a v tmavo hnedých, povedala by som, že skoro až čiernych očiach mu pohrávala nezbedná iskra, ktorá mu len a len dodávala na atraktivite, čo som ani v najmenšom nemohla poprieť.