Butterfly (L.TY)

15

„Sestra! Potrebujeme sestru!” miestnosťou sa ozýval Taeilov zúfalý krik a zbesilé pípanie väčšiny prístrojov, ku ktorým bola jeho sestra pripojená.

Pred pár minútami sa zobudila a horko - ťažko zo seba súkala jedno slovo za druhým akoby od toho závisel celý jej život. Vraj videla mamu a musia si pamätať, že ich oboch veľmi ľúbi. Taeil jej veril. Veril jej každé jedno slovo. Bol šťastný, že je v poriadku a prebudila sa.

No ako všetci vieme. šťastie je len chvíľkový pocit a takto to bolo aj v tomto prípade. Ren dostala silné bolesti, zrazu sa nedokázala poriadne nadýchnuť. Behom niekoľkých sekúnd sa rozozvučali takmer všetky prístroje, ktoré zabezpečovali Renin život.

„Prosím, ustúpte!” napriek vyslovenej prosbe tieto slová mladý doktor doslovne vyštekol po Taeilovi, ktorý túto scénu vnímal spomalene. Sledoval ako doktor aj zopár zdravotných sestier pobehujú okolo jeho sestry, ktorá bola znova v bezvedomí. Vyzerali ako mravce. Ak by sa nenachádzal v takejto situácií aj by sa tomu zasmial.

„Musí ísť okamžite na operačku! Vyzerá to na krvnú zrazeninu, ktorá sa dostala do srdca!” zakričal doktor a Taeil nedokázal vnímať ďalšie doktorove pokyny. Jediné na čo sa zmohol bolo sledovať ako Ren znova niekam prenášajú.

„Nebojte sa, je to veľká bojovníčka. Určite bude v poriadku. Nedovolíme, aby to vzdala,” snažila sa ho upokojiť jedna zo sestier, ktorá neodišla s ostatnými na operačnú sálu. Mladík na ňu zdesene vykúlil oči, keď si uvedomil, že je z iného oddelenia a on si nestihol dať na tvár ani len rúško, aby sa aspoň trochu zamaskoval. Už videl ako ho manažér zavraždí, keď sa celé toto prevalí.

„Nemusíte mať strach, neprezradím vašu prítomnosť, Moon Taeil,” usmiala sa naňho a zanechala ho samotného v miestnosti. Ostal tu už úplne sám, takže sa rozhodol skrátiť si čas a kúpiť si čokoládu z automatu. Káva z tohto automatu chutila príšerne, no potreboval aspoň nejakú energiu, takže sa rozhodol aspoň pre takúto variantu.

„Znova si tu?” spýtala sa ho mladá praktikantka, ktorá študovala zdravý životný štýl. 

„Uhádla si,” pousmial sa a z automatu vybral papierový kelímok s horúcou tekutinou plnou sacharidov. Soomi nad tým len zhusene ohrnula nosom, no nijak to nekomentovala. Vedela, že nemá zmysel vyhovárať mu túto sladkosť, ktorá okrem jednej z hlavných živín obsahovala aj plno chcemikálií.

„Si blázon, Taeil.”

„Povieš mi aj niečo, čo nie je až také očividné?” spýtavo na ňu pozrel pričom sa uškrnul aj napriek všetkým tým veciam, čo ho trápili.

„Viem, že je tvoja sestra na operačke-”

„Informácie v tejto budove sa naozaj šíria rýchlosťou svetla,” so zamračeným pohľadom ju prerušil za čo si vyslúžil buchnát do ramena a hnev skutočne nízkej Soomi.

„Neopováž sa ma prerušovať, manekýn! Nikto mi to nepovedal. Videla som ako ju prevážali. Bude mimo minimálne 12 hodín, takže ty pôjdeš okamžite domov, poriadne sa osprchuješ, dostaneš do žalúdka teplé jedlo a poriadne sa vyspíš. Rozumel si?!” prísne naňho pozrela a pohrozila mu ukazovákom.

„Ale-”

„Žiadne ale, Taeil! Toto ti hovorím ako doktorka-”

„Ktorou ale nie si!”

„Nadopujem ťa sedatívami a oblečiem ti kazajku, ak ma ešte raz prerušíš alebo ma neuposlúchneš! Nechcem ťa vidieť ako jedného zo svojich pacientov! Takto sestre ani trochu nepomôžeš. Uvedom si, že tu trčíš už 4 dni a to nie je sranda. Zavolaj niekomu, aby ťa odviezol domov a zmizni odtiaľto. Ja sama na ňu dám pozor a budem ťa informovať o všetkých zmenách.”

Chlapec chcel znova niečo namietať, no ona ho zastavila skôr ako stihol otvoriť ústa. Nakoniec to vzdal. Vedel, že má Soomi pravdu. Takto Ren nijak nepomôže. Skôr by ju na smrť vystrašil, ak by ho takto videla.

Bez ďalších slov vytiahol z vrecka mobil a zavolal Jaehyunovi, s ktorým sa dohodol. Vedel, že sa naňho môže plne spoľahnúť.

„Konečne si prišiel k rozumu.”

„A vraj ja som blázon,” pokrútil nad jej správaním hlavou a pobral sa naspäť, aby si mohol pobrať svoje veci. Praktikantka, Soomi, ho nasledovala ako poslušný psík. Aspoň tak sa cítila, no chcela si byť istá, že to dodrží a naozaj pôjde domov.

„Si blázon, no musíš myslieť aj na svoje vlastné zdravie,” venovala mu milý úsmev, ktorý ho zahrial pri srdci.

„Ako myslíš. Maj sa, Soomi,” zamával jej a chcel odísť, no ona ho zastavila.

„Pred spaním si daj toto. Pozor len jednu!” upozornila ho a podala mu malú nádobku s tabletkami.

„Čo je to?” vrhol na ňu spýtavý pohľad na čo sa len zasmiala.

„Neboj sa, nie sú to žiadne drogy, iba doplnok stravy na prírodnej báze. Podporuje pokojnejší spánok vďaka svojim upokojujúcim účinkom. Myslím, že to potrebuješ pri všetkom tomto strese,” venovala mu ďalší z úsmevom a odcupkala preč. 

Nedôverčivo sa zahľadel na nádobku, no nakoniec len mykol plecom a vydal sa aj on preč z tejto prekliatej izby. Pomaly prechádzal po chodbe a namiesto výťahu sa rozhodol tých päť poschodí zísť po schodoch. Nemal sa predsa kam ponáhľať, keďže Jaehyun mal byť pri nemocnici až za dobrých 20 minút. Tak načo sa ponáhľať?

„Tak tu si,” zasmial sa Jae, ktorý už netrpezlivo čakal pri vchode.

„Čakáš dlho?” spýtal sa starší na čo mladší len záporne pokrútil hlavou.

„Prišiel som pred dvoma minútami. Napodiv je premávka dnes výborná. Skoro žiadne kolóny,” zasmial sa mladší a spolu nastúpili do jeho auta, ktoré nadovšetko miloval.

„Vyzeráš fakt hrozne, hyung.”

„Naozaj? Bez teba by som o tom nevedel,” odfrkol starší a zahľadel sa von oknom. Mihajúce sa budovy boli predsa len oveľa zaujímavejšie, než kamarátove dobiedzanie.

 „Nejež sa ako malé decko. Nemyslel som to v zlom, hyung,” pohotovo sa ospravedlnil Jaehyun a venoval sa šoférovaniu. Takmer celú cestu boli obaja v tichu zahĺbení do vlastných myšlienok. Z času na čas šofér zanadával na auto pred ním, ktoré nedodržiavalo predpisy a niekedy zas na semafor, na ktorom znova naskočila červená.

„Mal by si niečo vedieť, hyung,” prehovoril mladší čím prerušil ťaživé ticho panujúce v tmavo modrom aute značky BMW.

„Čo také?”

„Taeyeong nie je v dorme. Odkedy sa to stalo je večne zavretý v telocvični a aktívne pomáha s Jisungovým tréningom. Dokonca ani spávať k nám nechodí.”

„Zrejme je vo svojom byte, ktorý si kúpil len nedávno,” konštatoval Taeil a rozmýšľal nad jeho skoro švagrom. Stále bolo preňho zvláštne nad Taeyeongom rozmýšľať ako nad budúcim manželom jeho malej sestričky. Jednoducho mu to nešlo dohromady.

„Zrejme áno. Každopádne zatiaľ v dorme nebude dusno. Chalani ťa radi znova uvidia doma, hyung,” rozprával ďalej na čo Taeil len prikývol a jemne sa usmial. Toto bude ešte dlhý večer a on to veľmi dobre vedel. 

Načo len počúval Soomi? Veď sa upísal na jasnú smrť!

„No tak poď, hyung!” vyzval ho Jaehyun, keď zaparkovali v priestrannej, no zato pochmúrnej garáži, kde sa nachádzalo aj Taeilove auto.

„Veď idem,” zasmial sa nad nedočkavosťou mladšieho a lenivou chôdzou kráčal tmavou chodbou spájajúcu garáž so samotným domom.

„Vitaj, hyung!”

Tailovi sa zatmelo pred očami, keď sa pred ním zjavil Mark s nadšeným výrazom.

„Ľudia, hyung je doma!”

„Taeyeong sa konečne vrátil?” ozval sa zvedavý Haechanov hlas.

„Sklamem ťa, som to len ja,” prehovoril otrávene Taeil pretáčajúc očami farby horkej čokolády.