Butterfly (L.TY)

20

„Ja nie som žiadny invalid, tak sa nesprávajte akoby som jedným bola!" skríkla nahnevane na pobehujúcich chalanov okolo nej. Neskutočne moc jej liezlo na nervy ako ju obskakovali. Nie že by sa jej to zo začiatku nepáčilo. No po istom čase ju to začalo nesmierne otravovať. Najmä v momentoch, keď ju chceli kŕmiť, aby sa nemusela namáhať. Pani Kim nad nimi len krútila hlavou a smiala sa z Ren, že je ako princezná obklopená naničhodníkmi.

„Ale doktor povedal, že sa musíš šetriť!" odporoval jej Jungwoo, ktorý mal zo všetkých najviac hlúpej odvahy postaviť sa dievčine kypiacej od hnevu.

„A povedal aj to, že mám aj cvičiť a mať vrámci možností aj nejaký ten pohyb. Ty aj ostatní, čo takto bláznite pre drobnosti si musíte uvedomiť, že nemôžem sedieť na riti alebo len ležať. Som človek a potrebujem aspoň trochu pohybu inak sa zbláznim a vám to neskôr osobne vrátim," povedala nekompromisne a postavila sa z pohodlného gauča slonovinovej farby, na ktorom sedela z donútenia.

„Ale-"

„Žiadne ale, Kim Jungwoo! Ak mi bude ešte niekto z vás hovoriť, čo smiem a čo nie, tak si nájdem spôsob ako vás zabiť v spánku. A môžete mi veriť, že to s radosťou urobím!" vyhrážala sa im a každého z prítomných chalanov spražila pohľadom.

„Ren, mala by si si zobrať lieky," Doyoungova hlava sa zjavila vo dverách s milým úsmevom akého bol schopný len on. Často krát jej pripadal ako roztomilý zajačik. Dokonca aj jeho živá povaha ju v tom utvrdzovala. Navyše bol tak láskavý a starostlivý.

„Ale nie, hyung teraz bude musieť teraz umrieť!" prehovoril dramaticky Haechan predstierajúc plač. Počas času, ktorý Ren strávila v nemocnici sa stihol presťahovať k starším členom, s ktorými mal viac aktivít. Takže sa stal najmladším obyvateľom tohto veľkého domu.

„Prečo by som mal umrieť?" spýtal sa nechápavo a so zdvyhnutým obočím sledoval divadlo najmladšieho z nich.

„Noona povedala-"

„Viem, čo povedala. Lenže ja ju narozdiel od vás aj počúvam," prerušil ho starší so zamračeným pohľadom. Vyzeral ako mamička snažiaca sa poučiť svoje neposlušné dieťa.

„Kto ti dal povolenie volať ma noona? Chceš byť snáď prvým z tohto domu, kto umrie záhadnou smrťou, o ktorej nebudem mať zhodou náhodou tušenia?" zagánila na Haechana, ktorý nasucho preglgol, keď si uvedomil závažnosť jej vyhrážky.

„Už budem ticho," pípol bojazlivo. Ren by sa na jeho reakcii aj zasmiala, no tým by zničila vážnosť niekoľkých vyhrážok, ktoré vyslovila. Nemala v pláne ich aj vyplniť, no chcela mať od nich už konečne pokoj, takže ich musela zastrašiť.

„Tak sa mi to páči," hrdo sa usmiala sama pre seba. Konečne bude mať od nich aspoň na 5 minút pokoj.

Po troch dňoch, ktoré tu strávila sa cítila podstatne lepšie, no stále sa cítila slabá a rana ju bolela pri prudkých pohyboch, ktorým sa snažila vyvarovať. Bolo to ťažké, no cítila ako sa pomaly uzdravuje.

„Ahojte."

„Vitaj hyung!" všetci chalani sa rozutekali za ich lídrom, ktorý sa nečakane zjavil v dorme, kde ešte pred nedávnom býval aj on. Ren nikdy nebola šťastnejšia, že sa objavil v jej blízkosti, než teraz. Znamenalo to, že na seba strhol všetku pozornosť, čiže mala úplný pokoj od ostatných chalanov.

Počula, že sa s ním začali o niečom vášnivo rozprávať, no nevenovala tomu pozornosť. Namiesto toho pomaly prešla do kuchyne, kde jej Doyoung už stihol prichystať lieky proti bolesti a pohár s vodou. Oceňovala jeho precíznosť a vážila si jeho pomoc, pretože on patril k obyvateľom tohto domu, ktorí boli ochotní pomôcť jej, no zároveň sa ju nesnažili priviazať ku stoličke či jej niečo výslovne zakazovať.