Butterfly (L.TY)

8

Nasledujúce dni Ren sledovala ako sa chlapci snažili udržať rovnováhu na rôznych predmetoch. Často sa im to nedarilo, takže padali, čoho následkom boli modriny po ich útlych telíčkach a spočiatku nadávky rôzneho typu od Jaemina. Jeho trenérka ho musela odučiť tento zlozvyk, takže zakaždým mu vymýšľala nejaký trest, len aby si dával pozor na jazyk v jej prítomnosti.

Pravdupovediac ju bavilo sledovať ako sa snažili stáť a neskôr aj chodiť po rôznych tyčiach a trámoch, ktoré dali na jej príkaz namontovať do jednej z vedľajších telocviční, kde teraz momentálne cvičili.

„Ešte ako dlho toto musíme znášať? Necítim si už nohy,” zahundral si popod nos mrzutý Chenle. Ren to samozrejme počula, no neprikladala tomu nejakú ťažkú váhu, pretože mrzutosť od nich očakávala.

„Takže baletky!” nahlas tľapla rukami a na malú chvíľu sa odmlčala, aby na seba upriamila pozornosť jej zverencov.

„Že baletky,” tentoraz to bol Jaemin, ktorý si namosúrene hundral popod nos.

„Chceš ďalší trest?” Ren naňho prísne  pozrela a Jaemin záporne pokrútil hlavou. Vedela, že je na nich prísna, rovnako, ako aj to, že už ju istotne musia priam nenávidieť, no nesmela poľaviť, ak ich chcela poriadne pripraviť.

„Nie, nechcem,” priznal chlapec porazenecky, pretože vedel, že hádka s Ren by celú túto preňho len zhoršila a on naozaj nechcel ďaľší trest v podobe behu alebo iného cvičenia, ktoré by ho len obrali o drahocennú energiu, ktorú pri jeho učiteľke viac, než len potreboval. Už beztak jej mal málo a bolelo ho celé telo.

„Tak vidíš,” ozvala sa Ren prísne a na chvíľu sa odmlčala. Počas tej kratučkej doby si stihla prezrieť oboch jej zverencov. Nedostatok síl a spánku sa podpisovalo na ich tvárach a ju bodlo jej svedomie, o ktorom si myslela, že ju pri jej práci už dávno nadobro opustilo.

„Myslím, že rovnováhu ste ako-tak zvládli. Presunieme sa na ďalší bod, pri ktorom sa dobijete ešte viac,” oznámila im. Očami zablúdila k trámom a následne na žinenky.

„To nemyslíš vážne,” ozval sa mladší chlapec, ktorému to hneď došlo. Ren sa len usmiala a jemne prikývla.

„Rovnováhu ste už zvládli. Teraz budete trénovať skoky a dopady. Bude to pre vás zo začiatku ťažké, no verte mi, zvládnete to,” obom venovala povzbudivý úsmev a pokračovala, „dnes, vlastne do konca týždňa máte voľno. Je to rovno z dvoch dôvodov. Jeden z nich je oddych vášho organizmu a druhý, ten hlavný sa týka mojich povinností voči rodine.”

„Takže máme od teba pokoj?” obaja sa značne potešili, čo trochu potešilo aj ju, no nedala na sebe nijaký z pocitov vidieť, pretože jej to neprišlo vhodné.

„Na pár dní áno. Dnešný tréning končí. Vidíme sa v pondelok tak, ako vždy,” odpovedala a odišla do neďalekej šatne spojenej so sprchou, aby sa mohla osprchovať a prezliecť do vhodnejšieho oblečenia.

Dnes mala totižto stretnutie s otcom. Nekontaktoval ju odkedy začala s tréningom najmladších zo skupiny. Bolo na mieste, že ju zaujímalo prečo ju chcel vidieť v jeho kancelárii. Veď prácu jej mohol poslať mailom alebo v sms, tak ako to robil vždy. Tak prečo si ju dal zavolať osobne?

Stratená v myšlienkach sa rýchlo osprchovala, vysušila si vlasy, obliekla sa do sivej krátkej sukne a blúzky. Prepotené veci si zobrala so sebou do šatne. Na jej smolu bola až príliš zažraná do inej reality a nevšimla si osobu, ktorá tam na ňu čakala.

„Rena, čakal som na teba,” vyrušil ju dobre známy hlas, ktorý tak veľmi nenávidela.

„Čo tu chceš?!” opýtala sa prítomného značne podráždeným hlasom. Nevedela, že aj on už skončil tréning s jeho zverencami, no na druhú stranu ju to neprekvapovalo. Nedusil ich tak, ako to zvykla robiť ona.

„Kappo si nechal zavolať aj mňa,” usmial sa, keď zbadal, ako zneistela a snáď na sekundu zamrzla v pohybe.

„Čo zas ten starý idiot vymyslel?!” zamrmlala si popod nos, no on to aj tak počul. Samozrejme, že Taeyeong bol so všetkým ohľadom toho, čo bude nasledovať oboznámený. Pred ňou len nevinne pokrčil plecami na znak toho, že nemá ani tušenia. Nesúhlasil s tým, no aj napriek tomu si nenechá újsť výraz jej tváre, keď jej to oznámia.

„Fajn, tak si pohnime, nech to máme čo najskôr za sebou,” porazenecky si povzdychla a so športovou taškou vyšla zo šatne nehľadiac na to či ju nasleduje.

„Si tu autom?” spýtal sa jej a ona záporne pokrútila hlavou, keď si všimla, že jej parkovacie miesto je prázdne. Určite na ňom musel odísť jej brat bez toho, aby jej niečo povedal.

„Výborne. Taeil mi tu nechal to jeho, takže ťa poveziem,” usmial sa na ňu a ona len prevrátila očami. Nemala náladu na jeho reči.

„Fajn,” odpovedala. Bok po boku sa vybrali na opačnú stranu garáže, kde parkoval jej brat. Bez slova tašku hodila na zadné sedadlá a sadla si na miesto spolujazdca. Taeyeong nastúpil tiež a v tichosti naštartoval auto. 

Obaja sa ponorili do svojich myšlienok a takto to pokračovalo celú cestu, až kým sa neocitli pred vilou jej otca. S nefalšovanou radosťou na ňu pozrel a chvíľu sledoval jej pokojnú tvár. So zavretými očami a hlavou opretou o okno dverí vyzerala akoby zaspala. On si to aj myslel, no Ren ho veľmi rýchlo vyviedla z omylu.

„Mieniš na mňa čumieť ešte dlho?” schladila ho nepríjemným tónom, pričom konečne otvorila oči.

„Ako si vedela, že ťa pozorujem?”

„Cítila som ako mi vypaľuješ dieru do ksichtu,” prehovorila nezaujato, odopla pás a vystúpila. Samozrejme, že nezabudla na tašku, ktorá bola pohodená vzadu. Chcela sa rovno vydať k domu, no nakoniec sa rozhodla počkať na jej spoločníka.

„Daj tú tašku sem. Nebudeš sa s ňou predsa trápiť,” ponúkol sa jej, že jej pomôže. Ona sa zastavila a sledovala ho akoby bol z inej planéty.

„Čo tak pozeráš? To mi nemôžeš jednoducho dať tú tašku?”

„Si v poriadku? Nezasiahol ťa čistou náhodou Renjun do hlavy?” celého si ho znova premerala.

„Môžeš byť ešte otravnejšia? Len nechcem mať problémy od tvojho otca, že som nevychovaný,” otrávene pretočil očami. Úprimne ho potešila jej reakcia, no radšej sa rozhodol tváriť otrávene, pretože to najväčšie prekvapenie ju ešte len čakalo a on si to celé rozhodne nenechá újsť.

„Tak fajn, tu máš,” podala mu tašku s podozrievavým pohľadom.

„Ok,” bolo jediné, čo zo seba dostal a obaja sa vybrali rovno do pracovne jej otca.

Na Renino prekvapenie ju tam nečakal len jej otec, ale aj brat a traja neznámi ľudia.

„Oh, Ren, Taeyeong. Vitajte. Posaďte sa,” začal jej otec formálne a ukázal na dve voľné stoličky. Oni ho poslúchli.

„Prečo si nás sem zavolal?” spýtala sa ho opatrne, no napriek tónu svojho hlasu hlavu držala hrdo vztýčenú, ako to mala vo zvyku.

„Ren, toto sú Taeyeongovi rodičia a jeho brat,” predstavil ich. Jeho matka s bratom sa jej uklonili, no jeho otec ju prepaľoval nenávistným pohľadom. Aspoň už vie po kom to jej rival zdedil.

„Teší ma,” prehovorila, pričom si dávala poriadne pozor na každé jej gesto, keďže situácia, v ktorej sa nachádzala bola vážnejšia ako si myslela.

„Nebudem chodiť okolo horúcej kaše. Ren máš už 22 a je načase, aby sa gangy Moon a Lee spojili,” prehovoril, na tvári mu panoval prísny výraz, ktorý naznačoval, že od nej očakáva 100% poslušnosť, no ona sa to rozhodla ignorovať.

„Otec! Toto nemôžeš myslieť vážne!” rozkrikla sa a pri tom bezradne rozhodila rukami. Hľadala podporu u jej brata, no márne. Ten len bezradne pokrútil hlavou a venoval jej smutný pohľad.